MTBO Nitra 21.4.2002

Milé deti.
Určite vás už v škole učili, že charakterný človek si má stáť za svojím názorom, za svojím slovom, že? V nasledujúcich riadkoch si prečítate, ako sa to nemá robiť.

Po prvej akcii {MTBO v Rači} som sa dušoval, že kvôli párkilometrovým pretekom sa predsa nebudem trepať kamsi dočerta, t.j. do Nitry. No vidíte, pár týždňov ubehlo (dva), a som tam, kde som pôvodne vôbec nemal chuť ísť. Takto to dopadne, keď máte priateľov, ktorí vedia, ako ma zlomiť. :-)

Tak si teda jacháme skoro ráno do Nitry a kecáme s Jurom o práci, web stránkach, pretekoch aby nám cesta rýchlejšie ubehla. Do centra pretekov sme sa dostali včas a vybavili si všetky náležitosti, trochu sa rozjazdiť a jedeme na vec. Dnes nás čaká zaujímavá jazda. Ja mám najväčší strach iba z mapy. Orientovať sa v totálne neznámom teréne iba podľa mapy dá zabrať. Vkladám teda svoj pretekársky osud do tých dvoch máp čo som práve vyfasoval. Preberám ešte foťák od Jura ako ma zvečnil pri štarte a pomaly sa rozbieham do lesa.

1. Prvý čekpoint nachádzam pomerne rýchlo. Je to takpovediac vstupenka do lunaparku. Juknem do mapy kde je druhý kontrolný bod a ťahám ďalej.

2. Ten nachádzam tiež celkom bez problémov. Nechápem celkom dobre značenie mapy. Je v nej zaznačených skoro desať vedľajších chodníčkov. Musím sa riadne obzerať lebo idem hodnú chvíľu a zbadal som len jednu cestičku. Idem hneď na ňu a medzi stromami prebleskuje lampión.

3. Vyzerá to tak, že som zablúdil. V tejto spleti nevýrazných chodníkov a zarastenými cestami ktoré vyzerajú skôr ako normálny les sa strácam ako prd vo vetre. Vraciam sa nazad smerom k štartu a po pravej strane hľadám poľnú cestu. Sláva, mám ju a otáčam to hore. Tam niekde by mal byť tretí bod. Dostávam sa na asfaltku a po pravej strane hľadám nejaký chodník. No samozrejme žiadny nevidím. Podľa mapy som to už evidentne prešvihol tak sa vraciam nazad. Odbočujem naverímboha doľava. Stromy vytvárajú dojem cestičky, tak ideme. Obďaleč vidím tiež pobehujúcich pretekárov a vracajú sa naspäť. Idem tým smerom a lampión sa mi ukáže sám. No kua, tak tomuto by som chodník nehovoril. Popadané stromy, jazda nehrozí. No mám to zaznamenané a pozerám na mape, kde je štvrtý kontrolór.

4. Vidím, že na mapu sa veľmi spoliehať nemôžem a idem tam po asfaltke s tým, že to tam už nejako nájdem. Zchádzam z asfaltky, prekračujem potok, netrúfal si ho prejazdiť. Šliapem hore a jastrím po červenobielej zástavke. Ktosi sa tam mihol a tak idem tým smerom. Super, našiel som to. Grácias. Naspäť idem tou istou cestou znovu na asfaltku.

5. Tam pozerám, či mám ísť na 5 po asfaltke ako som videl pretekárov počas jazdy dole. Mám dojem, že sa tam dostanem rýchlejšie po tej poľnej ceste cez lesnú škôlku priamo hore. Rozhodol som sa dobre lebo hore sa medzi stromami mihli dvaja z tých, čo som míňal smerom dole. Než som došiel k 5, tak mi už samozrejme trošku ušli. 5 však nachádzam bez problémov a kukám do mapy, kde je 6.

6. Tento čekpoint je poriadne zašitý v nejakom labyrinte miliónov postranných chodníčkov či ciest čo ani cesty nevyzerajú. Serem na takú schovávačku a orientujem sa podľa cyklostôp a bikerov, čo práve odchádzajú z toho miesta. Zjazdujem dole a nachádzam to takpovediac zadarmo.

7. Sedmička leží tiež v nejakom zasratom bludisku pofidérnych, nejasných, nevýrazných, zarastených chodníkov či cestičiek alebo ani toho nie. Šliapeme do kopca spolu s iným bikerom a hladáme ju spoločne. V diaľke sa mihajú postavy a ideme tým smerom tiež. Tá istá pesnička. Zase mi pomohli pohybujúci sa pretekári. Mám dojem, že tú mapu asi ani potrebovať nebudem. Zavesím sa na nejakého maníka a mám po probléme. Lenže to už nebudem mať pocit, že jazdím MTBO ale cyklisto-orientáciu. Tak teda upúšťam od tejto taktiky a idem podľa možnosti vlastnou hlavou. Nezaťažujem sa blbými rozhodnutiami, zatiaľ som myslím žiadne chyby neurobil. Najviac času strácam aj tak pri tých nejasných a nevýrazných cestičkách, na ktorých sa nachádzajú tie čekpointy a samozrejme, všetko zvaľujem na starú a nepresnú mapu. Asi budem musieť dávať prednosť len tými hrubými čiarkami. Tie tenké stoja za prd. Buď ich v lese nevidím alebo ich je na mape primálo alebo priveľa. Kašlem teda nato a čumím na mape, kde je osmička. A keď to bude takto podobne zašité, tak sa chytím niekoho, kto to tu pozná viac.

8. Detto, zase dobrý kandidát na zablúdenie. Chytám sa nejakého bikera so striebornou prilbou. Vyzerá, že to tu pozná lebo ide prakticky bez pozerania do mapy. Vyplatilo sa lebo osmičku som našiel prakticky okamžite. Zase zadarmo. Necítim sa práve najlepšie ale za takéto schválnosti by ma to ani nejako nemalo trápiť. S nostalgiou spomínam na MTBO Raču-Vydricu. Takto zadrbaný les konármi a stromami tam ani pri najlepšej vôli nebol.

9. To vyzerá podstatne lepšie. Tam sa dostanem aj poslepiačky. Stúpam hore na poľnú cestu a neskôr traverzujem hlboko dole do tmavej doliny. Pretekár predo mnou sa predným kolesom zaprel do trčiaceho koreňa a vystrúhal predo mnou ukážkového tigra-papuláka. Ani Rasťo na Horale tak tvrdo nezhučal. Kričím na neho, či je v poriadku. Prikyvuje že áno, ale presvedčivé to dvakrát nie je. Značím čip a vravím mu, že teraz nás čaká tento kopec hore. Niečo si zamrmle a prekvapujúco to otáča naspäť po tej istej štreke nazad.

10. Ja sa radšej ešte raz poriadne pozriem, ktorou cestičkou sa to dostanem na tú lesnú cestu a tlačím bike hore. Po krátkej chvíli sa stúpanie zmierni a môžem tlačiť bike rýchlejšie. O chvíľu som na lesnej ceste a nasadám. Pri desiatke som však skôr ako biker z 9 alias tiger-papulák. Aj on sám je prekvapený, že som tam došiel skôr. Tak, desiatku máme za sebou a futašujeme na koniec mapy. Je čas pomaly zobrať druhú mapu. Na druhú mapu sa ženieme asi 2-3 kilometre po celkom rýchlej asfaltovo šotolinovej ceste. Prichádzame na druhú mapu a lúštim, čo znamenajú štvorce a kde som sa to vlastne vynoril a čo treba robiť ďalej.

11. Spolubiker to otáča tvrdo doprava ale ja už nemám takú dôveru v mape, aby som si vyskúšal tie tenké čiary a preto idem po asfaltke ďalej a pri druhom jazere otáčam hore po poľnej ceste doprava. Pri nejakom statku znovu doprava a po vrstevnici sa dostávam pomerne rýchlo k 11.

12. Naspäť idem tou istou cestou. Tie tenké čiary ma ani náhodou nelákajú. Na križovatke doprava a o chvíľu doľava lebo podľa mapy to vyzerá ako pomalá ale zjazdná cesta. Veľký trt. Černicové kríky, konáre, fuj, ... serem na to, vraciam sa a utvrdzujem, že tie cestičky sú jednoducho o ničom. Idem teda po normálnej lesnej okľukou hore. Dlho som však nevidel žiadneho bikera. Stopy na ceste takisto. 12 však nachádzam bez pomoci. Ide sa na osudovú trinástku.

13. Nie som poverčivý ale na trinástke som stratil minimálne štvrťhodinu. V tej spleti vedľajších a samozrejme zasratých cestičiek-necestičiek som stratil totálne ale totálne orientáciu. Vôbec som nevedel, kde som. Križovatka, na ktorej sa na nič v tej oblasti nepodobá. Podľa vrstevníc, by som mal byť niekde úplne inde. Tak sa tam motám, bohujem na starú mapu. Nikde žiadny biker, ktorý by naznačil indíciu. Naraz sa objaví jeden vo farbách gymnázia a ukáže mi prstom, kde som. No jasné, stará mapa, chýba tu zaznačená jedna cestička. To ma najviac miatlo. Kuááááá. Idem už teda naisto, lebo viem kde som a kam idem. Preto som 13 našiel už rýchlo. Motal som sa asi kilometer odtiaľ.
14. Naspať idem po kľukatej lesnej ceste s hlbokými koľajmi v rozmočenom teréne. To nebola práve ideálna varianta ale ani najhoršia. Dostávam sa na známe miesto, kde som sa motal. Predbehli ma dvaja bikeri a zavesil sa na nich. Aj tak mi však zdrhli a idem znovu sám. Aj 14 vyzerá pekne zašitá. Našťastie je však pomerne blízko hlavnej cesty. Takže mám 14 vo vačku a jachám rýchlo dole k rybníku. Dopil som posledné kvapky z flaše a mám obavy, čo bude ďalej. Už nemám nič.

15. Okolo rybníka vidím zopár bikerov. Jeden si tam za rampu opravuje defekt. V diaľke vidím dvoch bikerov gymnázia skracovať si to cez lúku (je to v rámci pravidiel). Pozerám do mapy, vidím tenké čiaročky a nezájem. Nejdem tam. Spolubiker vo farbách ORANGE :-) mi v cieli povedal, že to tam bolo nechutne zarastené a že sa nakoniec vrátil, a išiel tade kade aj ja. Idem po poľnej rovno a tam zabočím doľava. Zoskočím lebo na tých šutroch sa to vôbec nedá. Doľava-doprava a znovu doľava dole. Vidím lampión zavesený vo výške. Vedľa dievčina a ukazuje, kde si to mám označiť. Poďakujem a futašujem na asfaltku. Na tejto mape som už skončil.

16. Predbiehajú ma dve chalaniská a na asfaltke sa mi pomaly strácajú. Zato dobieham iného v žltých farbách. Blížim sa k chlapcovi, tlačí bike, depka v ksichte, no má toho tiež dosť. Pýtam sa, či nechce požičať dušu.
\"Ááále, ne! Netreba. Choď ďalej\" mávne rukou a posiela ma deprimovaný ďalej. Lenže mne to už nejako tiež prestáva fungovať. Smädný som ako ťava a doslova cítim, že za vodu by som dal čokoľvek. :-) Postupne dobieham toho maníka v žltom. Pred odbočením na 16 aj predbehol. Stúpam za iným bikerom hore k 16 a v podstate bez problémov nachádzam 16 lampión.

17. Tam idem hore tou kratšou a zrejme aj celkom zjazdnou cestou. Začína ma čoraz intenzívnejšie bolieť chrbát. Už si toho na tých popadaných stromoch vytrpel naozaj dosť. Znovu mi pomáha nájsť smer biker idúci zdola ktorý odbočuje. Ja za ním. Označím čip a už mám všetky kontrolné body v hrsti. Jachám k cieľu a teším sa na vodu. Keby tam nebola, asi to namôjdušu otočím rovno do potoka. :-)

Ukončujem odpočítavanie času, odovzdávam čip a o chvíľu mi vystavujú účtenku. Hmmm, dokonca medzičasy sú na tej účtenke. Skvelá vec. Aspoň viem, čo som kde postrácal. To viem aj sám, kde. :-) V cieli som vysosákoval dva veľké poháre malinovky na počkanie. Tretí už len tak odchlípal a čakal na Jura, ktorý štartoval za mnou s bezmála hodinovým rozdielom. Hlavne som sa modlil, aby neblúdil ako ja a aby došiel čo najskôr. Chcel som sa čo najskôr prezliecť. Prepotený som bol teda výdatne.

Nakoniec som ani dlho nečakal a dofučal o hodinu neskôr v celkom dobrom čase. Paráda. Trošku mal dodriapané nohy ale ako som si všimol, to mali skoro všetci.

Akcia to bola celkom dobrá, počasie vyšlo nad očakávanie dobre. Hádam bolo trochu dusno ale stále lepšie, ako krúpy deň predtým počas pretekov. Prišlo kopu pekných báb a tak sa bolo okrem organizátorov na čo pozerať-civieť. :-)
Terén a les je v tej oblasti nenáročný, pekný ale neudržiavaný. Škoda, že tam nebývajú kdesi cigáni. Kalamitného dreva na kúrenie by tam našli dosť. :-)

Uvedomujem si, že som prešiel z extrému do extrému. Z takmer dôvernej znalosti terénu nad Račou, na totálne neznámy terén. Len mapa bola mojím spojencom. Bohužiaľ bola dosť stará a tak lesné chodníčky teraz na jar stihli pekne zarásť a ani hromada starých popadaných stromov nepridala na kvalite orientácie. Mám dojem, že väčšina štartujúcich už tento terén nejako musela ovládať lebo podaktorí bikeri išli skoro by som povedal na istotu. Ani nečumeli poriadne na mapu.

Zo 43 štartujúcich som skončil na 30 mieste a štartové číslo bolo 50. To spomínam len preto, lebo som sa nedávno s Rasťom rozprával o tom, ako mám rád celé čísla. Najlepšie tie s nulou na konci.

Kua, ale tá trinástka ma serie. Zabitá štvrťhodina v keli.