Bratislavský maratón 2008

Po odštartovaní začal Tomáš zozadu intenzívne pískať na píšťalke. Až som pozeral, či v tom hodlá pokračovať až do konca akcie. Radšej som trošku zrýchlil, nech ma to neznervózňuje. Obrátka na most SNP a pri zjazde už len slabo vidieť najrýchlejších ďáblov. Tí musia na začiatku páliť aspoň 40-50 km/h. Takýto náskok si spraviť behom niekoľkých minút?
Oproti ostatnému ročníku som lepšie vyriešil pitie, lebo som si zarobil do malej fľašky jonťák, ktorý som pravidelne medzi predbiehaním pomalších popíjal. Zhruba po Carrefour to išlo celkom dobre. Vietor bol takmer do chrbta a asfalt vcelku rýchly. Za ním sa už išlo prakticky proti vetru. A dosť chladnému ako som cítil.

Najviac som sa bál krátkeho “traktor ródeo” úseku. Trmácalo to s korčuľami statočne. Nabudúce by tam mohli dať nejaký gumový koberec alebo dačo. Po odbočení smerom na Rusovce popri hrádzi som len nemo zízal na šarkanov, ako si to švihali po hrádzi opačným smerom. Priam letka stíhačiek.

Jazda popri hrádzi nemala konca. Oproti lietali ostatní špecialisti a obrátka nie a nie sa objaviť.
Nazad na hrádzi to už išlo ťažšie. Zavesil som sa za týpka, ktorému to na fitness korčuliach išlo o poznanie ľahšie ako mne. Ten ma odtiahol prakticky až po dobehnutie druhého páru, ku ktorému sme sa len pomaly približovali. Finálne dotiahnutie som sa podujal absolvovať ja. Po chvíli sme sa rozrástli na pekných 6 kúskov a hneď bola jazda veselšia. Už som sa cítil pomaly ako v autobuse. Síce som sa vozil v háku ale už som cítil, že mi oťažievajú nohy. Ťažké sú tie hokejové inliny, fuj.

Pred starým mostom som ich nechal ísť. Práve v tom momente som zahliadol na biku Milana. Tak predsa splnil sľub, že príde túto akciu pozrieť. Po zvyšok trasy mi robil spoločnosť ale už som mlel z posledného. Nohy som mal úplne tvrdé a stúpanie na Starý most bolo priam nekonečné. Pred zjazdom som si nohy preto radšej rozhýbal, lebo v zákrute treba vybrať okrem klasických bratislavských dier aj električkové koľaje.

Potom už len cieľová rovinka a slimačí finiš. Ešte som zachytil, ako mi Juro na časomiere zakričal, čosi ako “dobrééé Bobo”. Tak díky.
Čas dojazdu mám o 5 minút horší ako minulý rok. Ale už som pevne rozhodnutý, že túto akciu už s hokejovými inline korčuľami neabsolvujem. Ibačo si takto zarobím na nejaký poctivý infarkt.

Juro mi neskôr vravel, že mali preveliké problémy odchytávať v cieli pretekárov. Čísla mali mať na hrudi a  na stehnách. Pri dojazde však všetci v snahe o finiš sa sklonili a ruky dali na stehná, takže časomiera mala o "zábavu" s identifikáciou pretekárov postarané. O rok snáď s čipmi.