Biela stopa 2002
- Napísal: Rasťo Trubač
- Published in Bežkovanie
Keďže v zime, ak je sneh, sa nedá dobre jazdiť na bicykli, už pred pár rokmi som sa nechal zlákať bežkami. Na Pezinskej Babe je upravovaný okruh o ktorý sa stará zopár fanatikov a tak podmienky ná tréning mám dobré. Po prvý krát som bol na Bielej stope v roku 2000 a v krásnom prostredí a počasí sa mi to veľmi páčilo. Vlani som sa tiež zúčastnil, ale nedostatok snehu a nedávna choroba ma riadne vytrápili natoľko že som prišiel na konci štartového poľa.
Tento rok za skvelých snehových podmienok som však cítil že by to mohlo byť dobré. Takže som sa prihlásil na dlhú trasu. Nečakané oteplenie však zasa skomplikovalo organizáciu akcie ako aj moju formu. Predsa len som 3 týždne nestál na bežkách takže som si želal aspoň pekné počasie. Okrem mňa sa prihlásili z našej partie aj Miro Pilka, Luboš Drahoš, Medard Feder, Juraj Haluška a Gabika Podhorová. Takto sme aj prišli do Kremnice na registráciu.
V deň pretekov to však bolo horšie. Nočný dážď pokračoval aj ráno, hmla nás sprevádzala až na štart. V Krahuliach nebol štart na klasickom mieste ale kúsok ďalej nad dedinou.
Štartovalo sa v troch koridoroch, ja som vyfasoval ten posledný. 9.30 bolo odštarované a tak v mäkkom mokrom snehu a hmle sa masa ľudí vyrútila dopredu. Vôbec sa nedalo korčulovať a takticky som sa nehnal do tlačenice. Podobne to bolo aj v prvom tiahlejšom stúpani. Skejtári mali skrátka vzadu smolu. Nebolo miesta na riadne rozhýbanie a nabratie rytmu. Pritom som si musel dávať pozor na pády v blízkom okolí čo prišlapnutí lyže či palice. V zjazde som sa konečne posunul trocha dopredu. Ďalšie stúpania sa mi šli lepšie, pole sa natiahlo a tak som začal chytať rytmus. Chvíľami mrholilo a hmla sa pomaly roztápala. Konečne sa mi stuhnuté svaly zahriali a dával som si pozor aby som neprehnal tempo. Síce sa zopár 25ťkárov prehnalo okolo mňa ale moje plány boli iné. Na 12 km prestávalo pršať a nasledoval krásny zjazdík dolu. Moje lyže šli veľmi dobre a tak som predbiehal jedného bežkára za druhým. V údolí kúsok nad Turčekom bola občerstvovačka. Vcelku mi sadla. Dal som si čaju a dačo z vlastných zásob a nechal som sa vyblysnúť.
Tak a začína poriadny kopec. Treba ísť srozumom aby som 50tku prešiel, ale na začiatku sa pohybovalo kopec bežkárov z občerstvovačky. Začal som ich obiehať. To som asi nemal robiť. Na okraji trate pri predbiehani sa mi zapichla palica hadam 70cm hlboko do snehu a balanc som udržal len tm že som celú váhu preniesol na pravú ruku. To však nevydržalo rameno. Dačo mi v ňom ruplo a zabolelo. Síce som pokračoval ďalej ale ruka bolela dosť silne. Po pár sto metroch som musel zastať. To však ma už veselo všetci predbiehali. Ruka bolela aj naprázdno. Tak som skúšal ísť nahor aj s oddychovými pauzami. Nedarilo sa. Trošku to šlo s jednou rukou ale bolo to vyčerpávajúce. Nič iné mi však nezostávalo. Strácal som minúty a minúty a rameno bolelo. Takto som sa priblížil na 19. km - rozdeľovník dlhej a krátkej trasy. Jeden z organizátorov ma povzbudzoval. Prehodil som s ním reč že ma bolí rameno. Skúšal mi ho rozmasírovať ale márne. So zatínajúcimi zubami som sa rozhodoval - ísť dlhú či nie. Váhal som asi 7 minút.
Pozeral som sa na ostatných a fotil. Vtedy som stihol vyfotiť aj Juraja ako prechádza okolo mňa. Pri balení foťáku som cítil ruku. Pozrel som za Jurajom a rozhodol sa. Idem krátku! Poďakoval som sa oranizátorovi a vyrazil som. S jednou kukou som skejtoval ale v strmších pasážach som to jednoducho nepretlačil. Juraj mi zmizol a ja som bol spokojný že som neriskol dlhú. Keď sa cesta vyrovnávala trošku sa mi to rozbehlo ale v stmších úsekoch som odfukoval. Konečne míňam Sedlo Tunel. Tuná to už pozná. To už vydržím. Začal som zrýchlovať a aj s jedno rukou som zopár ľudí predbehol. Posledný stupáčik a počujem za sebou krik. Aha, to prvý na dlhej ma predbieha. Tiež už nevyzerá čerstvo ale bolo na ňom vidieť ako cíti víťazstvo. Konečne prichádzam na Skalku. Ešte som sa naposledy zastavil a keď som sa otočíl videl som ako sa približuje Medo. Pekný výkon. Rozkorčuloval som sa a vchádzam do areálu štadióna. Obchádzam ho a radšej sa zapnem a pod bundou schovám číslo. Pri príchode do cieľa rýchle vysvetľujem že nie som 2. ale že som musel pre zrenenie ísť krátku. Skoro šli so mňou robiť intervijúúú;-))
V cieli dostávam pamätnú medailu a konečne nemusím makať. Rameno bolelo dosť veľa a teším sa že to mám za sebou. Síce v kútiku duše mi je ľúto že som nešiel krátku ale v takomto stave by som to asi niekde vzdal. Nevadí, možno na budúce ju zvládnem. Doma som zistil že ma nakoniec klasifikovali na krátkej čo ma potešilo