Turčiansky Amatérsky Triatlon 2008

Bolo to pred siedmimi rokmi v Rajci, keď som prvý krát videl naživo preteky v maratóne. Pripadalo mi to zvládnuteľné a trochu som bežcom aj v duchu vyčítal, že trošku v cieli nepobehnú rýchlejšie. Rok na to už som absolvoval svoj prvý maratón vo Viedni. Také ľahké mi to už neprišlo a bol som rád, že som dokončil v čase 3:13:01. No a od vtedy som behal, aby som prekonal magickú hranicu 3 hodiny. Zatiaľ sa mi to nepodarilo a tak som s behaním neprestal. O pár rokov neskôr som videl v televízii nejakú dievčinu, ktorá sa chystala na Ironman na Hawaii. Celkom ma to zaujalo a povedal som si, že to musím niekedy skúsiť, aj keď možno v menšom. Dokonca som si požičal k tomu aj knižku, len akosi s tréningom som nevedel začať a hlavne som nevedel kedy a ako trénovať popri rodine a práci. Minulý rok na jar som bol na výjazdovom stretnutí a tam ma jeden kolega prekvapil, že by sa rád zúčastnil TAT.

Tréning na TAT2008 sa neriadil u mňa žiadnym zaručeným plánom. Jediné, čo som dodržiaval bolo, že som ani jeden šport poriadne nestíhal. Hlavne som snažil venovať plávaniu, nezabúdať bicyklovať a občas aj behať. Mal som aj kontrolné preteky - sprint triatlon v Senci, koncom mája a cyklomaratón Sereď(krátka trať 83km) koncom júna. Týždeň pred koncom júna mi zavreli plaváreň, tak som bol odkázaný na naše jazero a prípadne kúpaliská s neplavcami v plaveckých bazénoch.

Pred samotnými pretekmi prebiehala zaujímavá diskusia hlavne o počasí a teplote vody. Niektorí budúci adepti veru oprašovali aj potápačské neoprény. Keďže plutvy neboli povolené, tak to radšej vzdali a predseda sa zľakol, tak dal vodu radšej prihriať, aby tam niekto neprimrzol a museli ho následne z bicykla skladať. Jeden chlapík zase nevedel, či je možné Gagerskou dolinou bežať aj bez lana, prípadne, či nebrať aj spacáčik, keby ho náhodou tma prikvačila. Každopádne po chladnom a upršanom týždni bola predpoveď na sobotu priaznivá, aj keď jeden nikdy nevie ako bude v Turčianskej doline.

Ja som sa vybral na preteky sám už v piatok, hneď po práci a dobre som spravil, lebo taký nápad mali viacerí, takže cesty boli upchaté. Diaľnicou som to dal iba po Trnavu. Bol taký lejak, že som bol rád, že bicykel nie je na streche, lebo to by som ho rovno museli dať na Wapku a znova namazať. Nitrou som prešiel radšej stredom a potom poďho na Levice a Štiavnicu. Reku pozriem si cestu, keď pôjdem na budúce bicyklom na Zvolen. Na mape vyzerala ako druhá trieda, ale zrejme zabudli dopísať, že lesná. Našťastie som žiaden nákladiak nestretol, lebo jeden z nás by musel v tom prípade vycúvať. Stačila by tam aj trojstupňová prevodovka a človek tam určite nezaspí od únavy. Príroda a okolie boli nádherné a samotné mesto výnimočné. Neviem, či som videl na Slovensku niečo podobné. Dokonca v tých vrchoch boli ešte aj jazerá. Vodu som radšej neskúšal, aj keď som mal v kufri plavecký neoprén. Nakoniec mi to celé zabralo vyše 3 hodín. Do Blatnice som dorazil po 20tej hodine, tak už som registráciu nestíhal. V kempe, kde som mal rezerváciu to vábne nevyzeralo, tak som sa radšej ubytoval v hoteli Gader, ktorý som poznal. Dal som si ešte beh v okolí Blatnice, aby som sa trochu rozcvičil a pozrel som si aj cieľ.

Spal som dobre, ale krátko. Zobudil som sa o pol šiestej a nútil som sa spať aspoň do 6:15. Raňajkoval som 8 Bebe keksíkov a zapíjal ochutenou minerákou. Vonku bolo 20°C a fúkal citeľný severný vietor, teda priaznivý. Slniečko striedavo svietilo. V priestore štartu som bol po 7:30. Na parkovisku bolo zatiaľ iba jedno auto a borci si chystali stroje. Môj vyzeral ako škôlkar. Kľudne som sa zaregistroval a pozdravil predsedu. Každý vyfasoval škatulu, to ako na veci do druhého depa. Ja som si musel pribaliť aj ruksáčik, aby som to všetko pekne nazad doviezol po vlastnej osi. Pekne som sa rozbicykloval, odskúšal prevodovku a brzdy, motor bol studený a zatiaľ dobre neťahal. Potom som si veci aj s bicyklom odviezol pekne do depa blízko výpustu, to aby som bol rýchlo vonku.

Do vody sa nikomu nechcelo. Bola studená a potom mokrý mrznúť pred štartom, tiež nie je ktoviečo. Ja som to predsalen skúsil. Dal som si stovečku na rozplávanie. Voda bola zebrovitá, teplo-studená. Nemal ju kto premiešať. Takých 10 min pred štartom sme sa už začali grupovať do dráh. Ja som bol hneď prvý v 5. dráhe. Bola veľmi populárna, baby boli pekné a tak hneď tam bolo až 10 záujemcov. Potom chodil taký ujo a počty zrovnával, tak nás napokon ostalo asi 7. Pokúšal som sa zistiť ako bude kto plávať, ale priznala sa iba jedna dievčina. Našťastie hovorila o podobnom čase ako som odhadoval ja. Tak som sa s ňou dohovoril, že plávam s ňou. Potom nás nahnali do vody, aby sme trochu vychladili horúce hlavy a pripravili sa na štart. Dievčina sa rozhodla, že ide prvá tesne pred štartovným povelom, tak som veľa výberu nemal a odrazil som sa za ňou. Bolo to veľmi dobré riešenie, lebo ostatní zareagovali pomalšie a tak sme sa dostali hneď dopredu. Pár plavcov som lízol ako úhor tesne po štarte, ale ďalej už to bolo v pohode. Plávalo sa mi v dobre, lebo som nemal starosti, s tým kto je predo mnou a sústreďoval som sa iba na udržiavanie primeranej vzdialenosti. Plávala pekne v mojom tempe. Väčšinou som sa na ňu natlačil po obrátke, potom mi trošku utekala, ale neušla. Občas som jej čiahol na nohy, ale nebolo to úmyselné. Tak sme pomaly ukrajovali so vzdialenosti. Zdalo sa mi to nekonečné. Obiehanie nebolo ľahké najmä prsiarov, ktorí sa riadne naširoko rozháňali. Jedného som isto trošku opálil nohami. Po 500m som dievčinu predbehol, alebo sa skôr dala predbehnúť. Dostal som sa tak na čelo v našej dráhe. Plával som ako dovtedy, ale nemusel som sa kontrolovať, aby som príliš neočahavial. Naopak občas ma na oplátku očahávala ona. Tak som musel zrýchliť, aby som to nebrzdil. Na 700 m mi začalo byť zle od žalúdka. Bol prekysličený, hladný a plný rôznych energetických nápojov. Strácal som energiu a nevedel som ako to dokončím. Našťastie to prešlo. No pokoja mi to nepridalo a tak som pokazil zo tri obrátky a poriadne som sa neodrazil. Dievčina ma predbehla nešetrným spôsobom po 800m. Zrejme som sa dosť spomalil. Tak som mal zase vodičku, ktorá udáva tempo. Držal som sa dobre. Iba poslednú 50ku som ju videl ešte na obrátke a potom už vôbec. Ešte som sa aj zle v tom vytržení, že už to mám za chvíľu za sebou, aj zle odrazil. Snažil som sa zrýchliť, ale asi to nešlo. Konečne cieľ. Z vody som vychádzal prevalom bočným, lebo ruky boli vytrasené.

Dobehol som do depa k bicyklu. Prvé som si dával číslo, aby som ho nezabudol. Mal som ho na svojej špeciálnej rozpínacej gumičke. Predstavte si nešla mi zapnúť. Podarilo sa to až na štvrtý krát. Takisto aj priľba až na druhý krát. Nastokol som na mokré nohy tretry a bežal vedľa bicykla. Po prekročení čiary som sa zase nevedel trafiť do pedálov, šlak, aby to trafil. Konečne sa to podarilo a mohol som po ceste uťahovať tretry a napiť sa zázračného Enervitu G. Pritom som sa vymotal na hlavnú hradskú. Nasledoval kopček na viadukt. Cítil som, že ľahké to nebude. Nohy boli veru dosť stuhnuté. Z kopca sa to už rozbehlo a mal som pred sebou prvých pretekárov. Doťahoval som sa, aby som chytil hák. Prvý nemal záujem, druhý sa chytil, ale za mňa. To mi veľmi nepomôže, ale snáď sa vystriedame. Rýchlosť bola okolo 40km za hodinu a točil som väčšinou 13z koliečko. Našťastie sa striedať chcel a skoro mi aj ušiel, ale som ho nepustil. Tak sme sa striedali až do Turčianskych Teplíc. Po pravde povedané, väčšinou som ťahal ja, ale aj to pomohlo, keď som si občas oddýchol. Tam sa vietor otočil, alebo vlastne my do neho. Chlapík začal zaostávať, až to vzdal. Škoda, lebo tu by nám to najviac pomohlo. Predo mnou niekto dobre ťahal, iba vzdialenosť bola stále konštantná. Začali kopce, lebo sme opúšťali Mošovce. Tu už bolo vidieť niekoľko jazdcov. Boli pomalí, ale viac pomalé. Bola to previerka cyklistického tréningu. Všetkých som predbehol a myslel som si, že dolu z kopca to už pôjde dobre, no vietor bol proti. Niekde v dolnej polovici ma predbehol niekto lepší. V háku sa šlo fantasticky, až som mal pocit, že chlapík ťahá pomaly. Predbehol som ho, to som ale nemal robiť, lebo to naozaj šlo ztuha a navyše sa zrovinievalo. Keď som nevládal, chlapík to ochotne prevzal. Aj som sa zapovedal, že v tých častiach sa už nebudem tlačiť dopredu a šetriť sa radšej na beh. Tak uvažoval zrejme aj on. Keď som dopredu nešiel, tak sa zrejme nahneval a ušiel mi. Dohnať som ho nevedel, aj keď cesta už odbočila na Blatnicu. Ani som to už neriešil. Teraz bolo dôležité zvoľniť a pred koncom zvýšiť kadenciu. Pred cieľom sa cesty roztrojovali. Zabudol som sa na bicykli vyzuť z tretrí. Tiež som nevedel, že v depe sa mi niekto o bicykel postará. Navyše som si ešte aj ponožky obúval, čo ma odsunulo na skoro najhoršie depové miesto.

Vybehol som však v pohode do svojej najsilnejšej disciplíny. Prvý km mal byť pomalší, ja som ho však spravil za 4:22. Na druhom ma začalo pichať v boku, čas sa zhoršil na 4:35, celkom dobré. Predbiehal som skupinku 3 parťákov, mali dosť. Tretí km sa ešte zhoršil a to na 4:53, lebo som veru aj chodil, aby som to rozchodil. Štvrtý km bol úplne zlý znova som pochodil a znížil tempo na hanebných 5:23. Situácia sa však stabilizovala a tak som vybiehal do 5. otočkového. Tam ma zmiatla žltá značka na ceste 5km. Kým som to spracoval kus som odbehol, aby som sa vrátil a znova otočil, lebo mi našťastie zaplo, že relevantné sú predsa červené značky. Takto som dosiahol úplne najhorší čas piateho km 5:48. Hrôza. Ešte aj 6. bol dosť hanebný 4:56. Potom som si povedal, že dokončiť to musím a mám ešte šancu to spraviť pod 2:25, tak som zrýchloval. Zvyšok som už dával za 4:20 a posledný za 4:13. Bolesť bola neskôr už symetrická a eliminoval som to miernym nahnutím dopredu. Cieľovou bránou som prebehol šťastný, že som to absolvoval v prijateľnom čase a splnil sa mi sen. Cieľový čas bol 2:23:46.

Dal som si chutný melón, napil sa kompavy, pochodil a mohol konečne relaxovať a pozorovať, ako sa ešte ostatní trápia v dvoch štartovných vlnách za nami. Počasie bolo nádherné. Na lístok sme si dali pivo a guláš. Vyhodnotenie moc nevyšlo, lebo začalo pršať a to viacerých odradilo a tak odišli. My skalní sme si počkali ešte aj na tombolu, v ktorej väčšinou vyhrali dvaja. Jeden pán asi 5 krát a žena 4 krát. Nakúpili si veľa lístkov a tak sa im vyhrávalo. Mňa aj tak viac hrial pocit dobrého výsledku na pretekoch, ktoré som absolvoval prvý krát v živote a skončil som v kategórii štvrtý. Dúfam, že prídem aj o rok a niečo vyhrám naozaj. Ak aj nič iné, tak aspoň radosť zo športu a zdravia.

Nazad som odfujazdil na vlastnom bicykli. Na parkovisku už vytŕčalo smutne iba moje auto. Našťastie som sa mohol na kúpalisku ešte vykúpať a cestovať spokojne domov. Bolo to výborné podujatie. Unavený som nebol, tak ako po maratóne a nič ma ani nebolelo. Ono to prišlo trošku až na druhý deň, ale žiadna hrozná svalovica.