Logo

Držkopády lietadlové, alebo májové rapsódie

KántryV 95-tom sme partia 6-tich ľudí v očakávaní návalu adrenalínu a dobrej nálady absolvovali kurz paraglidingu na Donovaloch. Veľmi sa nám to páčilo a paraglidingu sme sa niektorý viac, iní menej venovali naďalej. Po zoznámení sa z jedným z reprezentantov Slovenska v parašutizme, Milanom Paľom, vznikla myšlienka absolvovať aj kurz parašutizmu, proste ochutnať aj z iného súdka.. Toto naše predsavzatie nabralo reálnu podobu v dňoch 7. až 9. mája 1999 na letisku Boľkovce pri Lučenci.  Zostava bola síce z pôvodnej partie oslabená o jedného člena, ďalší piati však do našej malej skupiny pribudli.

Dostavili sme sa teda v dvoch autách priamo na letisko, kde sa nachádza aj ubytovňa a čo nás milo prekvapilo, so všetkými vymoženosťami a komfortom, strava bola v individuálnej réžii, ale bufet poskytobval dostatočný repertoár aj pre nepripravených. Večer sme prežili v teoretickej príprave obklopení tabuľami s nákresmi výpočtami a sprevádzaní naslovovzatými odborníkmi nielen v teórii, ale ovešaných vavrínmi aj z podujatí svetového formátu. Podľa zamerania a zloženia chytalo jedných z nás zaujatie a očakávanie z nepoznaného  u iných začali kulminovať úplne iné pocity. U mňa osobne to bolo tak pol na pol.

Po teoretickej príprave nastali chvíle určené na oddych. Vymieňali sme si dojmy, obzerali príťažlivé mladé baby, ktoré si došli tiež "zaskákať". Neskoršie sme sa dozvedeli, že patria k Trenčianskej skupine reprezentujúcej tamojši STEPS-PUB. Vo svojich radoch mali aj takú osobnosť ako majstra sveta v silovom trojboji, Tešoviča.

Prekvapilo ma, že pomer chalanov a báb bol asi 1 : 1. Proste emancipácia je aj tak trocha zodpovednosť a tu sa to prejavilo naplno.

Večer, nie tak celkom len pri malinovke, sme sa z Jožkom, mojim kamarátom, fanatikom do horolezectva, paraglidingu a všetkého, čo zaváňa adrenalínom, prekárali, kto bude skákať prvý. Nechcel si túto výsadu vziať ani za nič. Pri kurze paraglidingu bol taký rýchly, že si nestačil zapnúť pri štarte zo Zvolena ani vysielačku.

Plný očakávania a zmiešaných pocitov sme očakávali ráno.

Kátryho bojovne vystrčená brada v štýle Kirka Douglasa z filmu Spartacus. :-)V sobotu o siedmej sme sa už pilno rozcvičovali na tréningovom pľaci za ubytovňou. Dôsledok bol kladený hlavne na doskok a prevedenie parakotúľu. Až po zoskoku mnoh íz nás pochopili, že to nebola samoúčelná buzerácia, ale skúsenosť z možno aj vlastných chýb cvičiteľa. Po troch napomýnaniach, že nohy mám mať spolu,som sa začal na tento fakt psychicky fixovať a teraz som tomu rád. Ďalšou stránkou výcviku bolo zavesenie na trenažér a praktické vykonanie úkonov po výskoku a odvisnutí na šnúrach. Skok, počítanie 101, 102, 103, kontrola vrchlíka, pretočenie sa a orientácia, vytiahnutie kolíkov a otočenie padáku k letisku, cca. 100 m nad terénom otočenie padáku proti vetru, nohy spolu, bác, parakotúľ, postaviť sa obehnúť a vyliať padák.

V prípade že po zoskoku zbadáme šnúry cez vrchlík, diery v padáku, či odtrhnutých viac ako 4-roch šnúr, prevádzame tzv. pomalý odhod záložáku a pristátie na dvoch padákoch.

Tieto úkony si precvičil každý osobitne a bol z toho preskúšaný. Potom nastal ten očakávaný okamih. Po skupinách sme išli do skladu a vyfasovali každý svoje nádobíčko. To sa skladalo z padáku, záložáku a prilby.

Verte mi, že to nie je sranda sa do toho natrepať a v tom sa pouťahovať. Za záložák nám ešte nacpali brašne, aby sme to mali v čom doniesť späť. Potom sme ako safalátky pochodovali smerom k lietadlu. Očakávanie a predsavzatie  kámoša Jožka sa nesplnilo. Prax je taká, že sa skáče od najťažšieho po najľahšieho z dôvodu, aby ťažší ľahšieho v lufte "nedobehol". Svojou hmotnosťou bol v poradí až štvrtý, čím otváral zoskok druhej otočky. Privilégium prvej noci teda ostalo mne. Vzhľadom na to, že vo svojich 35 rokoch som ešte neletel v lietadle, bol to pre mňa emocionálne fakt silný zážitok. Nenechal som sa ale vyviesť z rovnováhy a sústredil sa na pokyny, ktoré sme počas inštruktáže dostali. Ruky krížom  na záložák, predkloniť sa, lebo dvere sú nízke, jednu nohu cez polovicu okraja dverí, druhá vzadu a na povel vpred skok. Poviem vám, po prvý raz je to vždy najlepšie, Očakával som niečo, ako pád, mrazenie v zadku, ako na nejakej púťovej atrakcii, kde vás vozia hore a dole, zrýchľujú a spomaľujú, až stratíte orientáciu a ste z toho celý paf.

Uvedomil som si to vlastne až po pristátí, rýchlosť AN - 2, teda Anče, je cca. 120 km/h, rýchlosť voľného pádu je zhruba rovnaká, aj to len pri ideálných podmienkach. V podstate teda k žiadnemu prudkému pádu, či zrýchleniu nedochádza, mení sa len smer. Najprv letíte zhruba v smere letu lietadla, telo sa nakloní do tohoto smeru, potom sa uvoľní padák a dochádza k spomaleniu až na rýchlosť opadania padáku. Žiaden stres, žiadny trh, je to proste zážitok, ktorý stojí za to prežiť.

Hojdajúc sa na šnúrach som sa ešte trochu potočil, pretože ktovie prečo boli šnúry zatočené, po dvoch otáčkach som sa zastavil, prekrížil ruky cez popruhy a pohodlne som sa pootáčal, zisťujúc kde je letisko. Rukami som našmátral na popruhoch riadiace kolíky, jeden som razantne pritiahol pod zadok a otočil padák smerom k letisku.

Chvíľu som očami hľadal rukáv, fúkalo v smere môjho letu, podľa inštrukcií sa otočí padák o 180 stupňov zhuba pri opadnutí 40 m, začal som trocha skôr, aby som mal rezervu a v tedy som to zbadal, pristával som do sýto žltého poľa repky olejnej. Začal som jej dôverne nadávať žlté svinstvo a pripravil sa na pristátie. Nohy spolu, nohy spolu! Znel mi v ušiach dôverný výstražný hlas. Z paraglidingu už poznám pojem opadanie a viem, že hodnota pri mojej váhe, spolu s postrojom a záložákom čosi cez 100 kg, bude asi 6 m/s, čo je niečo cez 20 km/hod. Bola to šupa, môj parakotúľ bol z tých slabších, to len aby som sa neurazil. Predpisovo som obehol padák a začal som si všímať okolie. Padák som nacpal do kabele a hrabal som sa von zo žltého svinstva ovešaný kytičkami. Zaujal ma padák letiaci bokom k vetru a evidentne smerujúci na stromy. Bral som to z môjho pohľadu, že keď ich minie bude to o chlp. Neminul. Vystretými nohami poprerážal parašutista konáre, len to tak lietalo. Dopad bol až na zem, padák ostal na konároch. Z Jožkom sme išli na pomoc, našťastie nebolo treba, Gabika bola celá zdravá a vysmiata od ucha k uchu ako slniečko. Dopad bol mäkký. Tvrdila, že stromy zbadala až v poslednej chvíli a nedalo sa už nič robiť, chvalabohu to boli mladé agáty a platilo u nich že tenké konáre prerážame my, (hrubé, prerážajúce nás sa tu nevyskytovali). Blížiac k budove sme sa zhrčovali do kopy a dozvedel som sa, že kamarát a kolega Miloš už je na ceste do nemocnice, podcenil dopad a nohy nemal pri sebe. Odniesol to zlomeninou píšťaly. Okrem neho už bol len jeden slabý výron u Zuzky a jedna psychická blokácia výsadkového mechanizmu u Janky, ktorá už pristála spolu z lietadlom. Vysmiatí a plní dojmov sme začali baliť padáky pre ďalší zoskok. Samozrejme, že za asistencie skúsených a školených. Mechanizmus balenia sa mi zdal logický a prehľadný, niekoľko kontrol po jednotlivých úkonoch sa mi zdali dôsledné a vôbec nespochybnili moju dôveru v mechanizmus prípravy jednotlivých padákov. Trocha ma sklamal fakt, že podľa predpisov nemôžem za deň absolvovať viac, ako dva zoskoky. Po obede sme teda skákali zas. Tentoraz som už nebol prvý a mal som čas dôkladne si pozrieť mechanizmus pádu ostatných. Zážitok už bol poznačený predchádzajúcou skúsenosťou, ale na sile dojmu mu to neubralo. Samotný výskok a pád má proste niečo do seba !

Let a pristátie bolo bez závady a tak som po zbalení padáku pozoroval činnosť ostrieľaných borcov, ktorý šli na posledný let sobotného dňa. Nikto netušil, že pohoda skalená niekoľkými úrazmi sa za chvíľu premení na najstrašnejšiu drámu väčšiny z nás. Zoskok pozorovali všetci s napätím, pretože jednému z prvých niečo nesedelo s padákom. Bola to ukážka riešenia situácie "šnúra cez vrchlík a pomalý odhod záložáku". Pristátie na dvoch padákoch bolo už bezpečné. Niektorí z posádky mali skákať zádržku, čiže sami si mali otvárať padáky. Preto nás asi ani neprekvapilo, že jeden z parašutistov letí bez otvoreného padáku dlhšie. Blížil sa k zemi a nič sa nedialo, To už sme všetci stŕpnuto stáli a hypnotizovali očami padajúceho. To sa predsa nemôže stať!

Bol to otrasný zážitok, v tomto športe sa za chyby platí až príliš tvrdo, videl som plakať chlapov a nemali sa za čo hambiť. Odišiel jeden z nás, bol veľmi mladý, my sme tam stáli a čakali na zázrak, prišla sanitka, žiaľ zázrak sa nekonal, biela plachta na pristávacej ploche ukončila aj tie najodvážnejšie nádeje. Večerné posedenie pri guláši bolo veľmi smutné. Každý si uvedomoval, že toto je tá druhá, odvrátená tvár tohoto športu, ktorú sa snaží každý z nás prehliadať. Nedeľa začala dažďom. Letisko akoby sa umývalo po včerajšej tragédii a nový deň nie a nie začať. Všade bolo ticho, len po chodbách sa pohybovali tiene ľudí.

Až okolo obeda sme sa pozbierali partia a šli vytlačiť Anču z hangáru. Príprava na zoskok bola možno o trošku dlhšia, dôslednejšia. Bolo menej úsmevov a z tvárí sa dalo vyčítať, že je potrebné ísť do vzduchu práve teraz a práve dnes. Je to potrebné na to, aby človek našiel silu ísť ďalej, neprestal skákať, bolo potrebné preraziť bariéru predošlého dňa, pragmaticky povedané zmyť strach.

Absolvoval som teda paravýcvik troma zoskokmi z výšky cca 800 m. Bude mi asi trocha dlžšie trvať, kým úplne pochopím, čo všetko mi ten víkend dal a čo vzal. Popri odvahe sa do popredia stále viac dostáva slovo rešpekt a úcta k životu. Nás, čo nepodcenilo výcvik a odchádzali zdravý po svojich bola sotva polovica. Som rád, že som bol jedným z nich.

sportreport.sk