Logo

MaKaDo 2011

p1050922Makado 2011

Tento rok sa termín akcie presunul na máj a tak ani som sa nenazdal a už tu klope MAKADO na dvere. Táto cykloorienťácka akcia patrí medzi moja najobľúbenejšie vôbec. A to ako aj spôsobom akým je vymyslená, ale aj nezameniteľnou atmosférou a organizáciou, z ktorej z každého kúta je cítiť nadšenie a úprimná radosť. Klobúk dolu Makaďáci. Tento rok to nebolo inak a tak si pochvaľujem a spokojne bafkám.

Síce zhodnotením začínam reportku ale nedalo mi nenapísať to najdôležitejšie prečo tam pravidelne chodím. A pravidelne tvorím s Romanom Kučerom tímovú dvojicu Pupkoši, čo už je hádam aj zavedená značka. Tento rok sme sa prihlásili do kategórie Open. Na rozdiel od ozajstných kategórií sa namiesto 5 hodín v teréne a obrovskej mape v openke jazdilo 3 hodiny a celá mapa sa zmestila na A3. Predsa len päť hodím bolo pre nás veľa.

 

 

A o čom to je? Tak na mape sú označené kontroly. Pri hromadnom štarte dostaneme ich bodové ohodnotenie a cieľom nie je nič viac ani nič menej ako zozbierať čo najviac bodov. A kto bude meškať, tomu sa zasa body budú postupne zrážať. Iste teraz tušíte, že  tie najlepšie bodu sú najďalej a najťažšie dostupné. Postup a poradie kontrol si každý tým volí sám. V týme sa jazdí spoločne a spoločne sa chodí ku každej kontrole. Na kontrole je buď elektronické zariadenie alebo raziace kliešte, ktorými sa dokazuje, že tam pretekári boli. Takže žiadne jazdenie po vytýčenej ceste, žiadne dupanie so sklonenou hlavou a žiadne už takmer po prvom kopci jasné poradie ako je to na XC a MTB maratónoch. Naopak, treba čítať mapu upevnenú na mapníkoch, treba mať zdvihnutú hlavu a sledovať terén a treba aj rozmýšľať, nielen dupať. A najmä treba si veriť až do posledného úseku lebo aj posledná kontrola môže rozhodnúť. Nakoniec až do vyhlásenia výsledkov človek nevie ako dopadol. A po zverejnení výsledkov často nasleduje ešte živá debata kto to ako zozberal. A práve táto univerzálnosť a všestrannosť pri plánovaní, navigovaní a mapovaní spojená s poctivou cyklistikou sa mi páči najviac a pre mňa je to omnoho zaujímavejšie, ako obyčajné dupanie po vytýčenej trase. Navyše aj človek znalý kraja často navštívi miesta, kde by možno inak ani nešiel, je možné vyskúšať rozlične kombinácie a postupy a hlavne je to skvelá možnosť poznať krajinu. Pretože tuná si zapamätám omnoho viac z okolia, ako pri klasickom maratóne.

Open kategória teda ako som spomínal dostala „detskú“ mapu plnú kontrol. Od začiatku mi bolo jasné že dobrý výsledok sa dá dosiahnuť jedine keď budeme zberať kontroly do poslednej minúty. A to musíme prejsť aj poriadne na opačný koniec mapy aby sme vykosili aj vysokobodovú úrodu. Takže ešte pred prídelom bodového hodnotenia sme mali s Romanom 2 - 3 alternatívy ako by sme šli. Štartovým výstrelom sme dostali lístok a tak namiesto divokého ťahania sme si pekne sadli a zapisovali body do mapy.  Rýchlym preskúmaním situácie vznikli dve verzie postupu, Romanova s cieľom útočiť odzadu a brať vysoké body a moja okruhová – kombajnová so zberom veľa kontrol a dobytím aspoň časti plnobodových zásahov. Romanova mala slabinu v hluchých miestach bez zberu, moja zasa v tom, že sme mohli pri chybe mapovania parádne prepísknuť čas alebo sa nedostať k bodovým hodom a tým pádom pohorieť. Nakoniec sme vybrali väčšie riziko a šli mojou cestou. Aby sa nepovedalo, tak Roman dostal za odmenu mapovať väčšinu úsekov.

p1050934

Centrum pretekov bol na Kamzíku a teda snáď po prvý krát som po štarte šiel najprv dole kopcom. Našou prvou korisťou sa stala kontrola 38 za 20 bodov (maximum bolo 70). Zjazdík asfaltkou smerom na Snežienku bol príjemný a v polke sme zabočili do terénu kde už nás čakala 38čka. Naša ďalšia línia bola smerom na Biely Kríž a najbližšie v ceste stála 32jka za 20 bodov v podstate po červenej značke. Po chvíli bola naša. Kontrola za Chlmcom 42 (20) bola neďaleko a vybral som cestu po kľukatom singláči – túto cestu mám rád a tak som si aj radostne pokrútil pedálmi. Pokračovali sme zjazdom na 33 (40) takže už slušná porcia bodov a prakticky bez námahy. Dnes to odsýpa. Za kontrolou sme sa pripojili na asfaltku na Peknú cestu. Konečne sme sa začali potiť. A to riadne. Tu som po čase začal akože „mapovať“ aj ja a samozrejme sa nechal dopliesť plotom. Roman sa však nenechal dopliesť a tak som radšej už dva krát meral a raz volil cestu... Takže 31 (40) bola vďaka Romanovi bezproblémovo naša. Pohľadom na ďalšie kontroly som sa pousmial. Pekne po línii asfaltovej vojenskej cesty boli hneď štyri. 40tka (30) sa nedala pokaziť a tam sme dobehli aj kamarátsky rodinný tím medveďov. Zjavne mal podobnú taktiku ako my, len junior vzhľadom na svoj vek nemohol stačiť dospeláckemu tempu (čo o rok dva nebude pravdou) a senior, no ten bol mierne roztržitý tento deň. To sa aj ukázalo na postupe na kontrolu 29 (30) pri Malej Bani ktorá bola vtipne zašitá. Z asfaltky bolo treba v správnu chvíľu zabočiť vľavo a potom na úzky chodník. My sme to zvládli v pohode. Ešte som utrúsil poznámku že nech rýchle vojdeme do lesa lebo nás nevideli a oni určite si odbočku nevšimnú. 29 sme našli poľahky, občerstvili sa a medveďov nikde. Žeby vyhynuli? Ale kdeže, len neodbočili kde mali. Už sme šli pekný kúsok po asfalte keď sme ich stretli ako sa vracajú. Takže moja teória sa potvrdila.

p1050937

Ďalší bod 26 (60) bol tiež trocha fintou keďže správny postup bol pri slalomke po lesnom chodníku aj napriek tomu že asfaltka lákala. Ale toto som si na mape vyčítal už dávno a Romanovi som to signalizoval hneď ako sa dalo. Po tejto kontrole nasledovalo asfaltové stúpanie na Biely kríž. Tu nám bolo obom poriadne teplo. Dal som si ľahký aj keď pomalší prevod a pekne si cvrlikal nahor. Búšenie tuná v tejto fáze nemalo zmysel a sily by mohli chýbať na konci. Takže som sa pohodovo dostal až pod finálne stúpanie pod Bielym krížom, kde sme zabočili vľavo do terénu po 18tku za maximum 70 bodov. Tieto dve kontroly sme považovali za kľúčové k úspechu a pri týchto myšlienkových pochodoch som skoro netrafil odbočku. Ešte že Roman ma okríkol a šiel do čela. Kontrolu sme poľahky našli. Práve sa napĺňala polovica času a tak som vytasil variantu cesty v línii Malý Slavín – Kačín s 50bodovkou a na Železnú a až potom hore na Kamzík. Roman nebol vôbec presvedčený, že to stíhame, ale nemal na výber. Trval som na svojom. To ho trocha rozhodilo a na chvíľu zaváhal v mapovaní, tak som ho odzadu istil že nech pokračuje ďalej lebo ideme správne. Takto sme sa dostali na asfaltku tesne pred Červeným krížom odkiaľ na Pánovú lúku na kontrolu 25 (40) bolo kúsok. Potom sme zatúžili za 23 (50) za Malým Slavínom v stúpaní na Malinský vrch. To bol aj pekný bikový úsek, síl bolo dosť a podľa mňa aj času a 50 bodov je hodno brať. Na vrchu kopca som doplnil energiu a nasledoval zjazd k Slivovi kde nás čakala 46 (30). Po obnovenom asfalte k druhému kameňolomu som s Romanom nediskutoval a dával som mu jasne najavo, že Kačín bude. Posledný vzdor bol na kontrole 47 (30) hneď na začiatku asfaltového stúpania na Hrubý vrch. Roman naznačil iný smer ale bol bez šance. Ja som sa vydal do kopca. Dokonca som mu aj kúsok poodbehol ale na vrchu stúpania som ostentatívne nasmeroval bicykel na lesnú cestu smerom ku kontrole 28 (50). Keď prišiel hneď som vysypal hŕbu argumentov, že tá 50bodovka je predsa ízy,  veď na ňu ideme zvrchu a hneď sme na Kačíne. Nechal sa ukecať a skutočne to bolo ízy. Aj Roman bol spokojný, akurát ten kačín... no tam bol trocha zádrheľ. Cesta tam nebola vôbec rovná ale zošupom dolu k potoku, cez peknú lavičku kde sme sa pofotili a potom ešte väčšou strminou nahor. Nie ďaleko ale pri tom kochaní sa krásnym kútom sme sa zabudli pozrieť do mapy a ajhľa, tesne vedľa. Chodník sa stratil a my sme zistili že sme na nesprávnej strane úbočia. Tak sme museli kúsok preniesť biky po cestičke od zvierat. Pekne strmo dolu a opäť strmo nahor.  A už sme boli správne. Roman má peši neskutočne vysoké tempo a tak som musel peškovať naplno aby mi neutiekol. Tým pádom bol toto pre mňa najnáročnejší úsek. Keď sme po 200 metroch prišli na Kačín mal som sto chutí si sadnúť na pivo. To ale zobral Roman tempo na svoje plecia a rezko sme sa dostali na kontrolu 44 (40). Roman netrpezlivo sledoval hodinky, že to nestíhame ale ja som veril že to bude pohoda. Tak či tak sme zvýšili úsilie a po asfalte vyzdvihli 43 (30) a doleteli sme na Železnú studničku. Tu sme trocha hľadali pekne zašitý lampión s číslom 34 (30) a obrátili sa smerom na Snežienku. Roman mi navrhoval postup od jazierok doprava strmo nahor po lesnej ceste ale ja som mal pred očami ešte poslednú kontrolu 41 (30). Keď už kombajnujeme tak poriadne. Roman už sa ani nepozeral do mapy len na hodinky a tak som to domapoval po kontrolu. Aj som začal trocha panikáriť či to do 15 minút stíhame nahor. Asfaltkou Roman zoskočil s biku a svojim peším ale rýchlym tempom pokračoval nahor. Tak reku napodobním ho. Zoskočil som a ejhľa. Zacítil som v lýtku pichanie. Áno – kŕč. Snažil som sa ho rozchodiť, ale nové tretry čo som mal po prvý krát na nohách (áno, kúpil som si ich keď sa mi na jurskom maratóne rozpadli staré) sa mi ešte neprispôsobili na nohu a tak ma kŕč bral naďalej. To už Roman nasadol a ťahal. Tak som len kričal na neho a gestikuloval aby šiel najkratšou možnou cestou. Predtým sme boli dohodnutý že to dáme asfaltom ale nastala zmena programu. Najprv nechápal a tak neochotne zamieril do terénu a stále sa ma snažil presvedčiť že asfaltom je to rýchlejšie. Ja som nemal síl ho presviedčať. To nás obehol aj nejaký pár čo šiel do cieľa spolu s nami. Postup na 100 ktorá bola pri altánku v strede zjazdovky som šiel chvíľami na biku, chvíľami peši. Na biku keď som šiel volnejšie to šlo, ale terén bol strmší a tak som stále chytal menšie kŕče. Musel som si na 30 sekúnd oddýchnuť. Asi až vtedy Roman pochopil, že sa niečo deje a tak vegetne dotočil na kontrolu 100 (30). Tam som spravil posledné jeho foto z trasy a vybrali sa nahor do cieľa. Lýtko už nekŕčovalo, ale bolo úplne tvrdé a dovolilo mi ísť len jedným tempom peši. Tak som do cieľa dopochodoval. Tam sme sa dozvedeli že máme 5 minút po limite. V duchu počítam – mínus 10 bodov, to je úplná pohoda, to je stále menej ako kontrola dole. Oplatilo sa. Romanovi opisujem čo sa stalo. A on sa usmieva. Potvrdil mi že neveril že to stíhame ale nakoniec to vyšlo super. Akurát nevieme koľko sme zozberali. Máme však tušáka že by to mohlo byť na bedňu. Veď uvidíme. Vítajú nás medvedi a dubáci z rodinnej kategórie a hovoríme si prvé info. Evidentne sme veľa nakombajnovali. Ale ani oni sa nedali zahambiť. Dáme si pivo, pokecáme. Aj lýtko prestalo bolieť. A čo je hlavné, počujeme spíkerku, že pupkoši sú priebežne prví. No sláva, konečne môžeme vytasiť chvastúnske reči. Prezlečieme sa a ideme opekať. Áno, organizátor zabezpečil aj opekačku a tak v perfektnej atmosfére si vychutnávame ako začínajú prichádzať borci z dlhých trás.

p1050955

A máme potvrdené, skutočne sne boli prví ale medzi nami a tretím je 30 bodov. To kombajnovanie do posledného okamžiku sa vyplatilo. Vyberali sme 710 bodov a po odpočítaní sme dosiahli rovnú 700vku. Roman si pochvaľoval, že som sa nedal obmäkčiť, ja som si pochvaľoval že sme takmer vôbec nezaváhali, snáď iba pred Kačínom a obaja sme boli spokojní s celou akciou. Všetko vyšlo na výbornú, počasie bolo fajn, pretek zaujímavý, vládali sme, vyhrali sme, po akcii bola super atmoška. Tak sa veľmi tešíme na ďalšie ročníky. Lebo ešte vlani boli kuvičie hlasy, že ani tento ročník nebude. Našťastie bol. A prišlo veľa spokojných súťažiacich. Bohužiaľ na vyhlasovaní som nemohol zostať a nakoniec finále vyhlasovania zaskočila búrka, ale to na celkovom dojme nič nemení.

Makaďáci, o rok pupkoši prídu zas.... Traste sa všetci súperi!

foto na picase

{iframe width="600" height="600" }http://connect.garmin.com/activity/embed/85528668?actionMethod=page/user/signin.xhtml:userSwitcher.switchSystem&cid=356344{/iframe}

sportreport.sk