MTBO na Devínskej Kobyle 2003

Po štarte sa po pár metroch otáčam vpravo dole a po chodníčku, ktorý vyzeral lepšie v skutočnosti ako na mape rýchlo vyklesávam na druhú križovatku s hlavným chodníkom.
Po ňom doľava a vzápatí doprava a dole dolinkou. Celkom strmý zjazd láka , aby si to človek rozpeckovalale v úzkej ryhe na chodníku je veľa lístia a pod ňou môžu čakať nepríjemné prekvapenia. Radšej teda opatrne, hlava otočená doprava a pozerám, v ktorej že to dolinke sa budem musieť vyškrabať hore pre kontrolu.Zbytočne zastavujem o dolinku skôr, krátka (seba) kontrola a už ťahám ďalej. Zosadám z bicykla a rýchlo tlačím hore, to že idem pri bicykli využívam na štúdium ďalšieho postupu.

Orážam jedničku a rozhodujem sa postupovať po hlavnom chodníku t.j. kúsok dole a potom doprava hore dolinou. Tá varianta s prechodom priamo cez kopec mi moc nevonia, radšej volím istotu. Takže najprv strmý zostup (ten trval možno menej ako 30 sekúnd) a potom pecky hore kopcom. Na odbočke vľavo sa rozhodujem pre priamejší chodník, podľa mapy na ňom bude spadnutý kmeň, ale ak je len jeden, nevadí. Podklad po lístím je vcelku tvrdý a tak túto voľbu nelutujem.

Na dvojku prichádzam spolu s Ivanom M., pýta sa ma na štartový čas, on sa tu potuluje už dlhšie. Vyrážam po hrebeni ďalej, na prvú lákavú odbočku do doliny by som sa musel trochu vracať, navyše tenká čiara na mape so spadnutými kmenmi, takže radšej pokračuej po hrebeni a na lúke odbočujem doľava. Strmý zjazd do doliny ako vždy idem opatrne a dole robím prvý kiks, odbočujem doprava, lebo sa mi na mape zazdalo, že na druhú stranu doliny treba ísť ďalej hore kopcom. Asi po 30 metroch sa otáčam a nadávajúc sa vraciam na lávku, po nej na druhú stranu doliny a stúpanie hore. Stretávam početnejšiu skupinku turistov vlečúcu sa strmým chodníkom, prosím ich o miesto na predbehnutie. Všetko je OK, len od mladej mamičky začujem otázku: Sa vám čudujem, že sa vám chce tak trápiť. Jáj, keby tá vedela....Hore už poctivo trápim kolibríka, aj tak sa šmýkam na kameňoch zasypaných lístím.

Odchádzam z trojky a v protismere vidím prichádzať Peťa Sámela, kde sa ten tu vzal ? Do mapy je dokreslená cestička, mala by to byť dobrá skratka, lenže ja ju ani len nevidím a nechce sa mi ju hľadat, idem dookola a naisto. Na štyrku bude treba ísť dole na sídlisko a odbočka bola dobre zamaskovaná

Dole bola živá kontrola, kde ma konečne Peťo S. dobehol a na stúpaní mi stihol pekne utiecť. Križujem záhradkarsku osadu, vyklesávam ku lúke, kde som už dnes bol, až potom som si všimol, že som mohol použiť skratku, neviditeľnú odbočku našťastie zbadám a po chvíľke neistoty (kde do čerta je tá kontrola,nejdem už nejako príliš dlho?) mám aj päťku.

No tak toto bude špekulácia, hovorím si, keď schádzam z kopca. Vychádzam na trojuholníkové rázcestie a pozerám vľavo, kde je tá cestička, ktorou by som mal ísť hore (bol to iba priesek), nenašiel som ani tie ďalšie na mape, až som sa zjavil na rúbanisku po okraji ktorého predsa len viedol chodník a po chvíli stúpania aj kontrola.

Cha, keď šestka bola špekulácia, tak toto bude ešte horšie, hovorím si. Vyrážam smerom na štart, doľava strmo dole, pri hustníku doprava (to bola chyba) a popri vedení dole. Lenže chodník bol takmer nezjazdný a posledných 50 metrov strmo dole som už zošmýkaval po svahu s bikom na pleci.

Nejako sa mi nechce vracať spať hore dolinou a tak to strihnem kúsok popri betónovom plote (metrologického ústavu) a rozrýpaným chodníkom strmo hore. Lenže už po chvíli tlačím a nakoniec beriem bike na pleco a idem azimutovým postupom cez hustnúci les hore. Naštastie sa triafam, vyliezam na chodníček ústiaci po pár metroch na hlavný chodník, osmička musí byť blízko. Predo mnou sa opäť mihne Peťo Sámel, musel niekde poblúdiť, keď ho zase mám., aspoň sa usiťujem, že tento môj horolezecký postup nebol až taký zlý..

Po orazení osmičky sa obraciam do lesa, lebo sa mi neviem prečo zdalo, že medzi tými domkami neprejdem. Chybu naprávam a po asfalte fofrujem dole na zákrutu. Čaká ma strmý kopec a posledný brutálny stupák. S vyplazeným jazykom orážam devinu.

S trepotajúcim srdcom sa to pokúšam trochu rozbehnúť na asfaltke, ale ešte stále som v šoku z toho kopca, moc to nejde. Obieham lúku a vnáram sa do lesa na poslednú chvílu, opatrne obchádzam pár turistov, brzdy fleky, stupáčik a už sme na lúke, orážam desinu.

Jedenástka, to je taká povinná kontrola, už nie je kde zablúdiť.

A teraz fofry do cieľa, po bielo červenej stužke nie je čo riešiť, len vydržať s dychom . Prechádzam cieľom, kontrolujem mladého , či sa ešte nestratil a po hodnej chvíli sa idem pozrieť na výsledky. Div som nespadol z nôh, podarilo sa mi predbehnúť Bobam Vlasťa, ba i Jankóa, takže som vlastne vyhral veteránsku kategóriu. Tak tomu hovorím záver sezóny ! Pravda, v domácich podmienkach je to iné ako v totálne cudzej krajine, som si toho vedomý, ale aj tak je to dobrý pocit a hlavne je to stimul do ďalšej sezóny.