MTBO Rača 6.4.2002

Igor ma už minulý rok lanáril, aby som podporil aktivity študentov a pedagógov z gymnázia na Vazovovej ulici, ktorí prepadli orientačnému športu a organizovali (okrem iných) aj verejné preteky v orientačnej cyklistike so štartom v Rači.
Hoci som z Igorovho rozprávania vedel o čom to asi je, predsa len sa mi nejako veľmi nechcelo a ani som tam nešiel. Toho roku sa však začal angažovať aj Bobo a tak som sa nakoniec rozkýval i ja.

Pre úplne neznalých problematiky len stručne: ide o preteky po lesných chodníčkoch a cestách (nesmie sa z nich zísť), kde je úlohou čo najrýchlejšie nájsť v danom poradí vyznačené kontroly. Kontroly majú väčšinou tvar visiacich lampiónikov, sú pri nich klieštiky, ktorými si označíte prislušnu kolónku v tlačive, ktoré vozíte pripevnené na bicykli. Ďalší \"hardware\", ktorým sa musíte vybaviť je mapník, kovový otočný stojan na mapu, ktorý si pripevníte na riadidlá (a prestanete vidieť na cyklokompík). Organizátori ho požičiavali za poplatok 30 Sk. Mapu, podľa ktorej idete pretek, dostanete minútu pred štartom a tak si vymyslieť optimálny postup vlastne nie je kedy. O to vačšia je to potom sranda.

Ináč orienťácka mapa je story samé o sebe. Dovolím si sám seba pokladať za človeka, ktorý sa podľa mapy vyzná a baví ma čumieť do nej aj hodiny. Lenže keď som prvý krát uvidel orienťácku mapu, chvíľu som nechápal... Žiadne farebné značenie turistických chodníkov, biela farba vyznačuje les cez ktorý sa dá prejsť a pod. Nakoniec, veď posúďte sami z priloženej ukážky.
Prihlásiť cez internet sa mi nechcelo, nakoniec som to nechal na poslednú chvíľu a po príchode na štart som si vybral tzv. dlhú trať. Kategórií bolo na výber viacero, profíci išli ešte o čosi dlhšiu trať s desiatimi kontrolami. 
Sobotné ráno bolo kruto studené, čo skonštatoval aj Bobo, ktorý prifrčal na štart o čosi po mne. Nachcípaný Igor došiel aj s celou famíliou, fajn, hovorím si, aspoň si porovnáme ako to jazdia "profíci". Po vybavení náležitostí a poobsmŕdaní po okolí sa pomaly vyberáme na štart. Ten sa koná o hodný kus ďalej a vyššie, na ľavej strane doliny. Jedotliví pretekári štartujú s rozhádzaným poradím cez všetky kategórie, opatrenie aby sa súperi spoliehali len na seba. Konečne dochádza aj na mňa, vyfasujem mapu a vyrážam do kopca. Okamžite zisťujem niekoľko faktov: za jazdy sa nedokážem sústredene pozerať do mapy a tak ju študujem až na zastávke na prvom rázcestí. Keď ale zastavím, okamžite si uvedomujem, že mi beží čas a to ma poriadne znervózňuje. Nakoniec si vyberám jednu cestičku a vyrážam po nej. Odhad vzdialenosti tiež nie je moja najsilnejšia stránka. Prvú odbočku doľava som čakal hodne neskôr a prepálim ju natoľko, že sa mi už neoplatí vracať, volím alternatívny postup. Všetko to ale stojí čas a fakt, že maturujem ešte pred prvou kontrolou mi na pokoji rozhodne nepridá. Nakoniec k nej prichádzam v podstate z protismeru, hromžiac nad vlastnou blbosťou. Ešte štastie že ďalšia kontrola je na kopci naľavo od známeho trojuholníka, takže veľmi nešpekulujem, zbehnem na asfaltku a začínam sa štverať do kopca. Sakra, nejaký je strmý, ešte že pred sebou vidím pretekára, zdá sa že som nebol jediný kto urobil takéto rozhodnutie. (V cieli sa potom od Igora dozvedám že na tisíc percent sa to oplatí radšej obehnúť po ceste okolo Máriinho prameňa.) 

 S vyplazeným jazykom orážam dvojku a okolo Máriinho prameňa vyklesávam ku Slivovi, smer Pánova lúka. Pri škrabaní sa na kopec som mal čas trochu zhodnotiť ďalší postup a kedže je sucho, asi sa bude dať ísť ďalej dolinou Vydrice a nešpekulovať o obchádzkach po asfaltke. Predpoklad sa vyplnil, napredujem vcelku úspešne, míňam odbočku na Malý Slavím , Pánovu lúku, stretávam organizátorku p. Kráľovú. ktorý postihol defekt (mala pomocníka, takže som nemusel zastavovať). Pred odbočkou ku trojke kiksnem zase a musím sa vracať, po prechode cez potok si zase vyberám z dvoch alternatív tu horšiu a strácam drahocenný čas. Konečne trojka. Zastavujem a hodnotím ďalší postup. Smerom na štvorku idú dve paralelné cesty, jedna bližšia značená ako menej kvalitná, druhá lepšia, ale musel by som sa na ňu kus vracať. Volím tú bližšiu a vyrážam. Postupne začínam chápať, že som opäť urobil chybu, je totiž tak zahádzaná konármi, že napredujem veľmi pomaly. Najhoršie je, že vrátiť sa už neoplatí a tak opäť platím nováčkovskú daň a nadávam sám na seba. Pred štyrkou sme sa nakopili viacerí, takže som si takmer musel odstáť šóru pri orážaní papiera. Päťka sa nachádzala na druhej strane asfaltky z Bieleho na Červený kríž. Tú oblasť som poznal lepšie,ale aj tak som sa nevyhol drobnému maturovaniu. Po orazení päťky sa vraciam až na asfaltku a po nej fofrujem na Červený kríž, tam len blesková zastávka na zorientovanie sa a dole dolinou, šestke v ústrety. Dobieham chlapíka ktorý si to pustil dole dolinou peknými peckami, ale ja sa obávam, že by kontrola mohla byť kúsok ďalej od cesty a v tej rýchlosti ju prehliadnem. Našťastie tomu tak nebolo, orážam si tesne za maníkom a opäť vyklesávame. Sedmička bola umiestnená vo vinohradoch na severovýchod od asfaltky z Troch Zajacov na Biely krííž a tak existovalo viacero principiálne odlišných alternatív ak sa k nej dostať. Rozhodol som sa to strihnúť cez vinohrad a zastavanú časť krížom ku parkovisku pod lesom. Našťastie som trafil šikovnú odbočku medzi domami a po strmom padáku som sa objavil na parkovisku. V cieli som ale zistil, že to opäť nebola najrýchlejšia alternatíva...
Nasledoval posledný výšplh do vinohradov a viacmenej bezproblémový prístup ku sedmičke. Pri odchode od nej stretávam Boba, uvedomujúc si, že na mňa musel stiahnuť takmer dvadsať minúť! Uff uff , pekná hanba, myslím si.
Prichádzam na asfaltku a odtiaľ už len finiš na kúpalisko a do cieľa. Ani nie som veľmi udýchaný, v tomto ľadovom vzduchu som sa trochu krotil, priedušky mám len jedny. Zhruba o desať minút dobieha (s defektom) Bobo. Hodnotíme závod, porovnávame postupy a ja sa zase "vzrušujem" nad vlastnou blbosťou. Kopec cestičiek sa dalo vybrať lepšie ako som v tom strese a náhlení urobil ja...
Darmo, o to je orientačny pretek zaujímavejší, je to makačka aj na bedňu a nie vždy je ten kto vie najlepšie šliapať do pedálov aj najrýchlejšie v cieli...
Počkali sme si na vyhodnotenie, nakoniec Bobo našu kategóriu vyhral, čo mi trochu vrátilo sebavedomie.

Rezumé
Je to fakt sranda!
V živote by som sa nedostal na miesta popri ktorých som veľa krát chodieval a ani nevedel, že existujú. Aj keď mne vyhovujú dlhšie ( a menej rýchle) trate, táto forma adrenalínu je veľmi príjemná. Rozhodne sa zúčastním ešte nejakého preteku, v úplne neznámom teréne to bude asi ešte o mnoho napínavejšie...
Takže bikeri, z duše odporúčam, príjemna zmena!