MTBO v Bratislave - Rači 6.4.2002

Niekedy pred mesiacom mi prišla mailom pozvánka na MTBO poriadanom v Rači. Prihlásili sme sa s Jurom minulý rok ale nakoniec sme dali prednosť cyklovýletu v Karpatoch. Nie je to ďaleko, priestor nad Račou poznám asi dosť dobre takže by nemal byť problém s orientáciou. Niekde predsa musím začať. A kde, ak nie rovno doma? Tak som ešte týždeň pred termínom skúsil nahovoriť Jura M. Veď už niekoľkokrát spomenul orientačnú cyklistiku tak hádam bude viac naklonený si to tiež skúsiť. Tak sme sa teda nakoniec dohodli, že pôjdeme obaja.

V jedno sobotné mrazivé ráno (10 hodín) štartujem hore nad kúpalisko. Juro tam už je a zrejme sa už zaregistroval lebo v rukách tríme nejaký ružový papierik s gumičkou a nevie čo si s tým má počať. Neviem mu poradiť, som tiež rovnaký greenhorn a netuším na čo to môže byť. Veď nám to hádam vysvetlia. Organizátorka medzitým vyrevúva pokyny (tlampač mimo provoz) a pýta sa, či nemá niekto čendžnúť (rozmeniť) stovku.
O chvíľu som sa zaregistroval aj ja a tiež neviem, čo mám robiť s gumičkou a tým papierikom. Mapník som po chvíľkovom maturovaní namontoval na rajdy a zisťujem pritom, že v žiadnom prípade nebudem vidieť na tacháč. Potom si poviem, že to je aj tak jedno. Hlavne budem asi čumieť na mapu a jazdiť (a tlačiť bike :-) nadoraz.

Prišiel Jurov kamoš Igor ktorý už má pár rokov v orienteeringu za sebou a dáva nám nejaké rozumy. Snažím sa ich zapamätať. Hádam sa mi tieto grify v teréne zídu. Mapník mám namontovaný a Juro sa rozhoduje, že si svoj premontuje s predstavca tiež na riadidla. Začína nám byť čoraz intenzívnejšie zima. Ja s hrôzou zisťujem, že štartujem až za hodinu a pol teda o 12:24. Čo budem dovtedy robiť? Po inštruktáži od organizátorov (čo je to kontrolná stanica, čo treba robiť keď sa tam dostaneme, ako sa orientovať v mape, v každom prípade sa musíme ohlásiť, že sme v poriadku aj keď neprídeme do cieľa a podobne) sa pomaly vyberieme do lesa sa rozjazdiť. Pôjdeme hore do priestoru štartu a popozeráme sa tam. Tam sme dorazili pár minút po štarte. Jurovi ostáva nejaká štvrťhodinka do štartu. Striedavo sa zohrieva jazdou hore-dole. Ja medzitým fotím a sledujem čo robia pretekári predo mnou. (Štartuje sa postupne s pribúdajúcimi minútami a miešajú sa jednotlivé kategórie aby sa pretekári vlastných kategórií navzájom nesledovali) Juro sa už chystá na štart. Má odštartované a ja fotím koľko sa dá.

Ostávam sám a rozprávam sa s Igorom a lamentujem, čo si teraz počnem. Nakoniec na to kašlem a idem dole do Alpinky. Do štartu mi ešte ostáva nejaká polhodina a ak nechcem zmrznúť tak si aspoň zajazdím. Idem dole a v cieli ma už berie časomerač kamerou coby prvního soutěžíciho. Dlho netrvá a pochopí svoj omyl. Ja sa trošku pomotám v cieli a o chvíľu idem znovu na štart. Kým dôjdem na štart, tak sa aj dobre zahrejem na prevádzkovú teplotu. Idem si výletným tempom a na asfaltke vedúcej z červeného kríža zisťujem, že mi do štartu veľa času neostáva. Trošku pridám v kmitočte a 100 metrov pred cieľom mi už doslova horí čas. Zúrivo zjazdujem dole na štart a cháska organizátorov sa okolo obzerá, že kde je pretekár? Prihučal som ako voda presne načas. Akurát mi zapísali na ten orážací papierik voľačo. Podávajú mi mapu a zbežne ju prezerám. Skladám a ani sa nenazdám už štartujem. Len tak tak. Na tacháč som úplne zabudol.

1. Vychádzam na asfaltku ktorá križuje modrú značku. Alebo naopak? Prvý checkpoint je niekde v miestach, ktoré poznám. Vypachtím sa hore a zisťujem, že sa tam dostanem po cestičke, po ktorej som ešte v živote nešiel. Trošku sa motám, lapám voľne poletujúci kyslík a nakoniec vidím prvý čekpoint. Práve odtiaľ jeden označujúci odchádza. Super, možno som niekoho dobehol. Orážam a pozerám do mapy na druhý bod.
2. Zdola sa voľakto pachtí v pote krvi a ja okolo neho fičím dole. Dostávam sa na svoju obľúbenú cestičku a vychádzam na asfaltku na Štefánkovú magistrálu. Odtiaľ kamsi na Krásny vrch. Rozmýšľam o jazde po červenej značke. Je to trochu obkľuka. Tá priama cesta sa mi páči viac. Ak je to stupák, nejako ho vytiahnem. Trošku pobehnem. Dobieham a predbieham na tom kopci dvoch maníkov. Jeden ešte kričí na svojich kamošov, aby ho počkali. Zhučím dole do minisedla a orážam si druhý čekpoint.
3. Ako ďalej? Ďalší bod je kdesi pod Malým Slavínom. V tej rýchlosti neviem presne dešifrovať z mapy, kde presne to môže byť. Uvažujem nad alternatívou ísť po asfaltke na Malý Slavín a odtiaľ dole. Lenže ísť po zvážnici popri potoku to bude asi menej namáhavejšie a pravdepodobne aj rýchlejšie. Záleží od stavu zvážnice. Ak to bude bahno tak pôvodný plán bude dobrý. Toto už premýšľam počas zjazdu po Štefánikovej magistrále okolo Máriinho prameňa smerom na Biely kríž. Obieham ďalšieho pretekára ako študuje mapu a nevie kde je a ako sa dostane neviemkam. Prehučím okolo a zleziem k vojakom dole po skratke. Zvážnica okolo potoka vyzerá zjazdná a tak makám po nej. Cesta je viac-menej bezproblémová a mám dosť času dešifrovať umiestnenie tretieho stanovišťa. Nakoniec ho objavujem v priestore, kde dosť často chodievam.
4. Štvrtý čekpoint je po prúde vyššie. Čo teraz? Vrátim sa a budem pokračovať zvážnicou alebo pôjdem cestičkou po ľavej strane potoka? O tej cestičke viem, že je tam riadny stupák. Vraciam sa nazad a míňam nejakého pretekára. Kde ma dobehol?
Pokračujem teda po zvážnici ktorá sa aj profilom mení na zvážnicu. Kopa konárov, konárikov, rozrýpaná cesta, výmole. Rýchlosť mi klesá a ten biker sa na mňa asi zavesil. Pridávam a dobieham nejakú pretekárku a o chvíľu aj nejakého chlapca. Za zákrutou ktosi ďalší študuje mapu. Predbehnem ho a zastavujem aj ja. Obzerám sa či je toto tá správna križovatka. Moc to tu nepoznám ale je mi jasné, že tu sa doľava neodbočuje, až na druhej križovatke. Štartujem a po chvíli jazdy sa utvrdzujem v správnom rozhodnutí. Skutočne. Je tu križovatka. Dostávam sa do švungu. Stáčam doľava cez potok a za ním na rovinke križovatka a na nej lampión. Sláva. Tu to už vôbec nepoznám ale len podľa mapy tuším, kde asi som.
5. 5 čekpoint je na mieste, ktoré poznám. Horšie je, že neviem presne ako sa tam dostanem, keď som v neznámom teréne. Práve pribieha pretekár. Toho som ešte nevidel. Asi voľakde zablúdil lebo ide zo smeru ktorým som pôvodne chcel ísť aj ja. Po orazení to asi aj poplietol, lebo sa znovu vracia tam, odkiaľ prišiel. Ja si tú mapu študujem dlhšie a vypracúvam v hlave najoptimálnejšiu trasu. Odbočujem doprava. Po chvíli sa ten pretekár vracia a just ma predbieha. Zrejme si uvedomil svoj omyl. Ja si držím svoje tempo a idem za ním. Šliapeme-šliapeme a takmer ma uspal lebo som skoro prešvihol znuvuodbočenie doprava. Vraciam sa kúsoček nazad a upaľujem čo najrýchlejšie aby si to ten predo mnou (teraz už za mnou) čo najneskôr uvedomil (čo keď je z mojej kategórie?). Hehe. Dobieham dvoch výletníkov ako si idú v rojnici po lesnej ceste. Čakám či si všimnú, že majú uhnúť. Snáď ma pustia. Púšťajú ma a dostávam sa na Štefánikovú magistrálu. Idem pár metrov po smere na Biely kríž až to tvrdo skrúcam doprava a po chvíli mám 5 razítko na papieriku.
6. Tak, 6 tiež viem kde je. Za ten čas, čo som išiel na 4-5 som si dôkladne preštudoval celú mapu. Navyše som sa konečne dostal do tempa. Už mi konečne zaberajú nohy tak ako majú. Upaľujem na asfaltku ktorou sa dostanem na červený kríž. Naľavo míňam troch pretekárov. Asi iná kategória a idú zrejme od nejakého nižšie položeného čekpointu. Som konečne na asfaltke a rozbieham bike na maximálku. Rozmýšľam, či mi neuletí mapník. Skláňam ho do aerodynamického sklonu a idem minimálne 60 km/h. Červený kríž prehučím ako divá sviňa. Rýchlosť neklesá pod 40. Za besiedkou dobieham skupinu výletníkov chalanov v bermudách a ruksakmi na chrbtoch. Dúfam, že mi nebudú zavadziať. Postupne ich v priebehu 200 metrov obieham rozdielom rýchlosti. Akurát tých prvých dvoch dobieham a predbieham pomalšie. Po predbehnutí sa už však blíži čekpoint. Brzdím a orážam.
7. Idem ďalej dole a analyzujem kde je 7 čekpoint. Iba tuším kde to je. Idem rovno dole po asfaltke. Možnosť ísť vzdušnou čiarou najkratšie dole na parkovisko a znovu hore sa mi nepáči. Je to príliš ostré stúpanie. Vychádzam z asfaltky a križujem to dole do vinohradov. V hlave sa mi vynára priestor, kde to asi je. Míňam Jura. Len mu zamávam a chytro šliapem hore. Míňajú ma ďalší dvaja chalani. Už som blízko. Hľadám očami lampión. Aha, tam je, o poschodie nižšie. Zleziem to peši a orážam. Vedľa kope dedo nejaký hrob alebo čo.
8. Dedo sa ma pýta, koľko to má kilákov. Rozhodne netuším, lúčim sa a pádlujem ďalej. Práve ma znovu míňa ten istý pretekár, čo som ho stretol pri 5 pointe. Zjazdujem už známu trasu ako magor a vychádzam na asfaltovej križovatke nad Troma zajacmi. Tí dvaja chalani ktorí ma míňali vo vinohradoch tam bezradne stoja a obzerajú sa. Pýtam sa, či hľadajú cieľ, reku či chcú poradiť. Jeden z nich krčí plecami. Nechápem prečo krčí plecami ale kašlem na to a idem si svojou cestou.
Idem teda k poslednému čekpointu. Milionárske baráčiky už mám za sebou a nejako mi divne reaguje zadné koleso. Nejako moc dobre cítim otrasy.
"Kua, defekt" neveriaco pozerám na tých dvoch chalanov čo sa napokon zavesili na mňa. V žiadnom prípade to už nebudem prezúvať. Zosadám a klusom utekám k poslednému pointu. Dobieham, orážam a už zostáva záverečný špurt hore k Alpinke.

Tam mi už Juro hovorí koľko je hodín. Z toho čo povedal, mi to vychádza na nejakých 60 minút aj čosi. Fuj, mám to za sebou. Ešte trošku vyčítam tým dvom chalanom prečo rovno nepovedali, že si nevedeli rady. Pokojne by som im poradil.
Vydýchavam sa a idem pomaly prezuť náhradnú dušu. Ukazujem Jurovi, prečo som dostal defekt. Krásny, suchý veľký černicový tŕň. Idem teda zhadzovať plášť. Juro mi pomôže, veď kua, má prax né. :-)

Postupne dojazdil aj zbytok pretekárov. Vysvitlo, že mám najlepší čas vo svojej kategórii. Mnooo, neni zlé. :-) Nabudúce ak pôjdem, tak si vyberiem radšej tú výkonnostnú kategóriu. No ak to bude v Rači tak určite.
Zo začiatku som mal problémy sa zorientovať kde som a čo je čo. Určite mi v orientácii pomohla znalosť terénu. Vedel som čo kde približne je. Ale klasický MTBO to z mojej strany nebol. Až sa mi niečo podobné podarí v úplne neznámom teréne, potom to bude cennejšie. Takže som zvedavý, či sa bude niekedy organizovať preteky aj inde ako v Rači ale samozrejme v rámci okolia Bratislavy nech sa kvôli tomu nemusím pachtiť stovky kilometrov kamsi. Už rozhodne nie kvôli 10-15 kilometrovým pretekom.

Spôsob jazdy sa dosť líši od XC. Nerozhoduje ani tak kondička ako rýchle zhodnotenie mapy, výber optimálnej trasy, schopnosť orientácie v teréne a mapy. Neplatí, že najrýchlejšia trasa od bodu A do bodu B je najkratšia. Niekedy je lepšie sa pozrieť na hustotu vrstevníc, typ chodníka/cesty vedúcemu k checkpointu a hlavne si nezaťažovať hlavu nesprávnymi rozhodnutiami. Rýchlo na to zabudnúť a koncentrovať sa na najbližší bod. Psychika je dôležitá. Jedna zle zvolená trasa neznamená aicky posledné miesto.
Myslím, že aj táto bikerská disciplína má niečo do seba. Jazdí sa síce inak ale zato je to obohatené o premýšľanie s analyticko-detektívnym nádychom. Nestačí len tupo šliapať. Kto už jazdil nejaké tie preteky, mi dá za pravdu, že to človeku inak myslí, keď sedí doma na stoličke alebo keď šliape s vypľutými plúcami a kyslíkovým dlhom s jazykom olizujúcim mapník.

p.s. Ten defekt? Dušu som mal deravú na troch miestach. To som zistil po dvoch zalepených dierach. Ďalej som už nepokračoval. Už by som to náhodou náplasťami zhodnotil na 200 korún. :-) Tak som ju rovno zahodil. Aspoň mám mapu z pretekov zadara. Radšej ju tu ani nepublikujem a použil normálnu turistickú. Aby bolo jasnejšie, kade som jazdil.