Na tento maraton spravil Rasťo miernu propagandu na svojej stránke. Kedže ide o terén v podstate známy a kedže Rasťo hecoval bikerov ku dvom kolečkam, neodolal som a nekriticky som si to vybral aj ja. Po prichode do Pezinku som chvíľu blúdil, ale nakoniec som miesto štartu našiel. Odstál som si rad na prihlásenie a po zbežnom pohľade na profil trate som zapochyboval, či som nespravil chybu. Počasie bolo mierne pesimistické a tak som sa radšej vybavil na mokrejší variant trate. 

Organizátori upozorňovali, že začiatok sa ide v skupine a až po premiestnení ku priehrade v Kučišdorfskej doline sa odštartuje naozaj. Že som im uveril, bola moja ďalšia chyba. Chumel bikerov sa po štarte rozbehol vcelku svižným tempom po asfaltke medzi vinohradami. Mne sa veľmi nechcelo to nejako zvlášť prepalovať po začiatku, nakoniec veď sa čaká pod priehradou.... Nuž pod priehradou sa nečakalo, namiesto toho začal ostrý stupák cez lúku a šup do lesa. Cesta sa zmenila na chodník a pri ostrom stúpaní zopár bikerov radšej zosadlo a tlačilo. Kto poznáte červenú značku ktorá vedie až hore na Troch Jazdcov, iste viete aj to, že až na jedno či dve miesta neustále stúpa, miestami až nechutne. Ja som to nevedel :-(.

Turisticko-cyklistické preteky Vezikulák (Väzy-kôl-ak?) 9. 6. 2001

19 mája 2001 týždeň po úspešne zvládnutom cyklomaratóne Author Panda som si spravil vlastný cyklomaratón v Malých Karpatoch v oblasti medzi Račou, Kačínom, Mariankou, Borinkou a Košariskami. Na konci neho sa mi podaril neplánový pád na asfalt, keď som nezbadal zákerne schovanú jamu na ceste. Chvíľu som nevážil nič a dokončil to takzvaným tigrom. Iróniou celého pádu bolo, že som si chvíľu predtým hovoril v duchu aký som fasa bajker, že jazdím bezpečne, jazdím tak rýchlo aby som mohol zastaviť pred prekážkou. Mno a takto to dopadlo. Nabudúce si budem vsugerovať, že som debil. Hádam to pomôže.
Odniesli si to tuším všetky končatiny. Obité som mal obidva lakte, pravé bolo navyše celkom bohato vrúbkované od kamenistého asfaltu. Pravé rameno takisto. Ostatne, skoro každého tigra sa snažím dokončiť kotúľom. Aj teraz, akurát som nestihol rameno schovať poriadne. Pravé predkolenie bolo len oškreté, zahojilo sa medzi prvými. Ľavé koleno vyzeralo len poškriabane. Vyzeralo. Doma som zistil, že ho mám poriadne chytené. Hlavne väzivá na kolene. Normálne si človek povie, že na kolene žiadne väzivá nie sú. Kua, sú a riadne nahusto. Takže som bol odpísaný na pár týždňov. Mazal som si tam najrozličnejší maglajz. Najprv Dicoblene gel. Ten ma po čase začal štípať tak som skúsil Veral gel. Pri ňom som aj ostal. Ešte každé ráno kocku Colafitu aj s reklamným sloganom - Rozumí vašim kloubům. Priložený papierik kde výrobca garantuje 100 percentnú bezpečnosť pred vírusom BSE čili Nemoc šílenych krav. Výrobca Colafitu sa hlavne opieral o fakt, že v ČR nebol výskyt tejto choroby dosiaľ diagnostikovaný, pochádza to len z domáceho chovu kráv vrátane postup výroby kde údajne vírus nemá šancu prežiť. Teraz čo sa potvrdila nákaza v Jihlavskej maštali, nie je mi všetko jedno.

9.6.2001 Pezinok, 1. ročník
V podstate neplánovane som sa zúčastnil na tejto akcii. Ale keď som to mal doma pod nosom, nemohol som zaváhať. Podľa toho čo sa mi dostalo do uší však trasa nebude jednoduchá. Cez Kučisdorfskú dolinu po červenej na Troch Jazdcov, odtiaľ po zelenej dolu na Vápenku a Čermákovú lúku, po Štefánikovej magistrále na najhorší kopec Skalnatú, cez Čertov kopec a Čmelok na Babu, odtiaľ po modrej do Pezinka. A to celé dva krát pre tých čo si vybrali dlhú trasu. Chodievam tento okruh avšak opačným smerom, tak som zvedavý ako sa mi pôjde...
Na Kejdu sme prišli skorej, zaplatili 60 korún štartovné, a potom sme hodnotili nebo či nezaprší... Pri malom rozjazdení sa Mirovi rozbil ráfik ako konzerva;-) tak ešte rýchlo zháňal druhé koleso. Krátko po 10 však sa už nastupovalo na štart, ktorý mal byť ostrý až na Kučisdorfskej doline... 

Posmelený pozitívnym zážitkom z Author Panda maratóne som sa prihlásil na akciu organizovanú piešťancami v kopcoch Považského Inovca.
Trasa bola naplánovaná vcelku zaujímavo, Považský Inovec rovnako ako okolie Duchonky, kde mala by prestávka, som takmer nepoznal a tak som sa tešil na (pre mňa) neznáme kúty Slovenska.
Navyše itinerár bol zvolený dosť neštandardne, po prejdení zhruba polovice trate sa po príchode na spomínanú Duchonku naplánovala prestávka s občerstvením, ktorej čas sa odpočítal od celkového času - dosť originálna a mnou iba vítaná možnosť. Aj tak som viac turista ako pretekár a tak to aspoň prežijem lepšie…

Po dlhšej odmlke som sa rozhodol že predsa len napíšem akúsi minireportáž z MTB cyklomaratónu AUTHOR PANDA MARATON v Čaradiciach kdesi pri Zlatých Moravciach. Dva dni pred začiatkom som stále nebol rozhodnutý či pôjdem. Vo štvrtok som hral hokej a objavil sa tam Roman zvaný Citrón. Mimochodom, náš brankár na hokejovom turnaji v Tábore. Prekvapil som ho otázkou či ide na ten maratón. Chvíľu čumel na mňa, že o čom to hovorím.
"Veď som ťa videl na web stránkach prihláseného, že ideš."
Hneď sa mu vyjasnilo v hlave.
"Jáááááj, úplne som na to zabudol. To už je túto sobotu? No jasné, idem. Prečo? Ideš aj ty?"
"No to práve neviem. Lebo samému sa mi tam nechce ísť. Nemám žiadny odvoz."
"Šak ťa zoberieme so sebou. So mnou pôjde ešte jeden. Veď ti ešte zavolám dobre?"
V piatok večer sa ozval a zistil som, že ideme iba my dvaja lebo tí jeho kamoši mali pracovné povinnosti.
Celú noc som sa prehadzoval lebo som sa dosť bál ako dopadnem. Vydržím? Nestrepem sa voľakde? Neskončím kdesi na chvoste. Bol to vôbec dobrý nápad sa na to dať?

Na Bielej Stope SNP som stretol s kamošom Igorom, ktorý práve v tej dobe pripravoval web stránku pre prvý ročník MTB maratónu organizovaného orientačnými bežcami/cyklistami z Topolčianok. "Však sa prihlás, bude sranda, uvidíš !", lámal ma aby som sa na staré kolená dal nahovoriť na takúto akciu. Nakoniec som súhlasil, prihlásil som sa a začal som toto bikovanie brať trochu vážnejšie, nakoniec veď ma to bavilo. Nadišiel čas akcie, štart preteku bol z rekreačného strediska v Čaradiciach, predpoveď počasia bola dobrá, nuž som nakoniec naložil rodinku a do Čaradíc sme sa vybrali o deň skôr. 

12.5.2001 Čaradice, Pohronský Inovec
Tak toto bol môj prvý MTB maratón. Síce sa konal skoro na jar, avšak jeho profil a povrch mi dával nádej mi nespraviť si hanbu;-) Stále som však váhal či vyjde počasie, predsa len naleštený žiletkár nemá rad blato....
Počasie vyšlo, takmer ideálne, a tak sme sa dohodli že ideme....
Do auta nasadli okrem mojej maličkosti aj Julo Bugár a Juraj Haluška a ráno sme vyrazili smer Čaradice. Kúsok za Zuborom už šípky pri ceste ma naviedli do rekreačného areálu. Hneď sme sa šli zaregistrovať a vybaľovať. Prihlásil som sa na dlhú štreku a bol som prekvapený ako málo odvážlivcov sa na ňu prihlásilo. Samozrejme, kopec známych si už neodpustilo pozdravy a jemne podpichovačné reči (však Citrón;-). 

Po neúspešnom účinkovaní v 1998 na trase 120 km (4 kolá po 30 km) som sa pokúsil urobiť reparát tento rok. Pred dvoma rokmi som prešiel len tri kolá, pričom v treťom kole som dostal defekt a hodil dvoch tigrov. Vtedy som si povedal, že v štvrtom by som sa snáď už zabil a do posledného kola som nešiel. V 1998 to bol môj prvý cyklomaratón na horských bicykloch, takže tentokrát mi už nechýbali skúsenosti (chystal som sa na môj druhý horský maratón).

Hodinu pred štartom začalo pršať. Mávam problémy vyštartovať na maratón, keď som mokrý už na štarte. Nebolo chladno (odhad teploty cca 17 st.) a tesne pred štartom takmer prestalo pršať, tak som si povedal, že to idem skúsiť.

Niekedy v júli 1999

Už po bohviekoľkýkrát sme sa s Bubom vybrali do mesta, plieniť cykloobchody a podobné inštitúcie, so športovými potrebami. Koncom mesiaca sme si totiž plánovali malú, 4 až 5-dňovú cykloturistiku po Štefánikovej magistrále, čiže po červenej značke, cez pezinskú Babu a ďalej kam nás oči povedú. Ale to bola ešte len krásna hudba budúcnosti. Momentálne najdôležitejším problémom bolo zháňanie spacákov, karimatiek, stanu, ešusu, nosičov na bicykle, cyklotašiek na nosiče, sekery, loveckých nožov (veď čo keď náhodou stretneme medveďa), náhradných cykloduší, náhradných pedálov, všelijakých klúčov a šrobovákov, mapiek a kopy iných vecí, ktoré sme zákonite nikde nemohli zohnať. Spamäti sme vedeli kompletný sortiment všetkých obchodov so športovými potrebami, nakoľko sme v nich boli aj niekoľkokrát.
„Dnes nemáme, príďte o týždeň“.
Prišli sme o týždeň:
„Dostali sme len jeden kus, vy ste chceli dva? Hm, skúste za mesiac...“
Kvôli ešusom sme behali asi najviac.
„Ešus????....Čo to je?“ alebo „“Také“ my nedržíme.“
Až nakoniec sme naň celkom náhodou natrafili v Military shope, kde sme kúpili aj nože, opasok a iné veci. Aj sekera dala zabrať. Všade mali len klasické obrovské, s tučnou drevenou rúčkou, vážiace snáď 3 kilá. Nakoniec sme zohnali po nekonečnom pátraní a obehávaní ľahšiu, ale o to drahšiu značkovú fínsku Fiskars-ku. Vraj vydrží všetko. Ha! Ešte sa musíme pochváliť. Zohnali sme na poslednú chvíľu a celkom náhodou v jednom miniatúrnom cykloobchodíku aj „gumicuky“. Hovorí sa tomu aj „pavúk“ a používa sa na uchytenie spacákov, stanu, karimatiek a iných vecí o nosič bicykla. Veľmi dobrá vec je to. Síce mi to asi 5-krát dalo riadne po frňáku, keď som si ho neopatrne dávala dole, ale drží ináč ako čert. Spacáky sme zohnali dá sa povedať len pár hodín pred samotnou akciou cez kamošku kamoškinej kamošky, ktorá má kamoša a ten má kamošku, ktorej kamoš robí vo veľkosklade, v ktorom predávajú spacáky a tie sú tam lacnejšie ako v obchode, takže kým sa tie spacáky prepracovali cez X kamošiek až ku nám, bolo takmer neskoro. Ale stihli to!

Október 1997
Bolo jedno skoré sobotné októbrové ráno v deväťdesiatomsiedmom. Na železničnej stanici v Pezinku ospalí cestujúci sa obzerali po skupinke ľudí pestrofarebne športovo oblečených s bicyklami. Práve sme si kupovali lístky do Bratislavy. Bolo to jedno z posledných teplejších dní v tom roku a tak sme sa rozhodli, že urobíme rozlúčku so sezónou pre nás trochu netradičným štýlom. Totiž že prejdeme na horákoch od Bratislavy po Bukovú po červenej hrebeňovej značke. V Bratislave na predmestí vystúpili z vlaku Luboš Drahoš, Dušan Hrubý, Julo Bugár, Miro Pilka a ja. Nasadli sme na bajky a zamierili na Kramáre.
Tam oficiálne začínala naša púť. Ešte foto na pamiatku a vyrazili sme. Hneď od začiatku nám ufujazdil Dušan, čím prišiel o všetky fotenia a my sme vyrazili hore na Kamzík. Poriadne sme sa zohriali a zadýchali, kým sme vyšli hore, ale ďalej sme hneď využili perfektný terén na vybláznenie sa po karpatských chodníkoch. Prefrčali sme notoricky známymi a mnohokrát prejazdenými cestičkami, rýchle cvakli fotku na Kocmunde...