Logo

Partizánsky "apríl" 2010

Nápadný agent FBI na streche má všetko pod kontrolou.Tento rok som maratón v Partizánskom veľmi „neplánoval“ ale keď mi Milan už dva týždne pred pretekmi neustále vrzúkal, že či idem. Tak už som sa akosi zmačkol, že teda pôjdem. Konečne sme sa s Mihim a Milanom vydali v sobotu ráno do Partizánskeho. Slniečko svietilo, polia nezaplavené a nie ako tie ryžové polia v okolí Bratislavy.

Organizátori „rozbalili“ hlavný stan tentokrát v blízkom miestnom letisku. Pre cyklistov celkom fajn priestor medzi hangármi, lietadielkami a modelármi, ktorí obďaleč skúšali palcami hýbať svoje lietajúce modely.

Našu trojku privítal ešte aj kolega Peter. Do štartu ostávalo ešte kopu času. Využili sme ho registráciu, oblečenie, pokecanie, namazanie všetkého a všade. Lebo kto nemaže, neje...  éé, šak viete.

Mihi sa aj pýtal, že či sa nepôjdeme rozjazdiť. Poslal som ho do kelu. Sa rozjazdím na trati, né? Ale tak trochu som sa povozil, nech zistím, či mi na biku niečo nevŕzga. Nesedel som na ňom poriadne od minuloročného Makada.

Štart kategórie stredná trasa prebehol bez problémov. Mihiho aj Milana som poslal dopredu, nech obzrú terén, či sa v ňom dá jazdiť a ja som si nahodil tempo na istotu, aby som dorazil podľa možností celý a neporušený. Nech nevyzerám o týždeň v kostole ako po zásahu exorcistov.

Naozaj sa prášilo.Trasu celého maratónu som až na pár výnimiek poznal celú, takže mi ani prípadná sabotáž značenia, ktorou je tento maratón chtiac-nechtiac priam povestný, nevadila. Prvý kopec som dal v sedle. Prekvapila ma hromada bikerov s defektami. Zo zadných radov sa dosť blbo predbieha, keď skoro všetci tlačia. Aj druhý kopec bol v tomto trošku podobný. Tretí kopec asfaltový mám ako zmutovaný žiletkár celkom rád. Aj si oddýchnem, aj nohy chytia tempo. Pohoda.

Zjazdík do Podhradia sa mi zdá z roka na rok vytrasenejší. Neviem. Stále mám pocit, že keď som to išiel prvý krát, tak som to dole valil ako guľatina. Teraz som asi nejaký priposratý alebo čo. Vždy ma tam niekto z fullistov dobehne. Na začiatku zjazdu bolo dokonca aj blatíčko a neviem, či aj trošku nesmrdelo Piešťanmi. Namazať si telo partizánskym bahnom ale nie je márna predstava. Tak som sa ním aspoň trošku ofŕkal a valil dole.

Hore kopcom potlačíme a uvoľníme priestor ozajstným bikerom. :-)Stúpanie z Podhradia som dal celé v sedle a som aj na to patrične hrdý. Vedel som, že sa to odrazí v ďalšom priebehu maratónu, ale bolo mi to jedno. Toto proste musím dať. Aj som dal. Akurát počet lepiacich defekty narastal. Začal som sa zaoberať myšlienkami, že keď dnes pichnú všetci okrem mňa, tak ma "bedňa" neobíde.;-)

V následnom zjazde ma chytila búrka aj s ľadovcom, čo mnou tak otriaslo, že ma začali dobiehať tí, čo som doteraz pracne popredbiehal :-). Nič som nevidel, okuliare museli ísť dolu, tomu bolo treba prispôsobiť aj rýchlosť, nech nemusím vyberať bahno z očí wapkou. Celý premočený a v zjazde to mnou triaslo od zimy. Kebyže ma takto zmáča do kopca, tak pohoda ale dolekopcom? Brrrr.

Motivačka v stúpaní fungovala.Po druhú občerstvovačku to prešlo a ďalej už bolo pekne a sucho. Ale prechladnutie ma predsa len na nejaký čas spomalilo, lebo mi na lúke chytali nohy kŕče. Tak som chvíľku postál, zjedol sladku tyčinku, potlačil bike hore a hurá za babáma, ktorých bolo na tomto maratóne akosi priveľa a išli fakt dobre. Aj zjazdy už vedia.

Konečne zjazd do Partizánskeho. Vždy sa na to teším. Je pravda, že to treba ísť veľmi opatrne, lebo sa tam občas vyskytujú aj peší turisti a veru niekedy sami nevedia, kam skôr uskočiť.

Na konci zjazdu som dobehol skupinku, ktorá mi ušla na lúke. Ale nasadili na asfaltke také besné tempo, že sa na to nechytal ani Mihi, ktorého som v tom balíčku zahliadol. V poslednom stúpaní som ho dobehol a veru nebol na neho pekný pohľad. V tom zjazde to napral do stromu a keďže ho nechcel objať doslovne, musel v poslednej chvíli ľahnúť a nechať bike svojmu osudu. Napokon to dopadlo celkom dobre. Bike skončil s vykrúteným baranom, aké mávajú „cépečkári“ na hrádzi aby sa nemuseli priveľmi zohýbať na bicykli. Ruka poškriabaná, noha zodretá ale inak pojazdný. Najviac ho asi dorazil ten šok z pádu, lebo nebol schopný sa ani poriadne rozhýbať a znovu zaberať. Tak som ho teda aspoň psychicky potiahol. Na toto Mihi funguje, už ho poznám. :-)

Zvyšok do cieľa už bol celkom v pohode.

Nooo, niekde sa neprášilo.Trasa bola celkom dobrá. Nečakal som, že sa bude na niektorých miestach dokonca aj prášiť. Prejazd cez hlavnú cestu je podľa mňa trošku neštastný. Ale tak keď nie je iná možnosť, čo už. Teenageri, čo sa zabávajú sabotovaním značenia, musia mať fakt nudný život.
Dnes bol na trase ozajstný apríl. Aj slniečko, aj prach, blatko, dážď, krúpy a k dokonalosti chýbal už len sneh a poľadovica.

Po dojazde sme sa išli ospršiť, či skôr opláchnuť v umývadle, lebo sprchy jednoducho ee, nešli. Nebol tlak či čo. Cestoviny jak z rozprávky Pat&Mat. Aj procesom produkcie aj chuťovo.
Prosím Vás, je v tých cestovinách mäso?“ pýta sa Mihi
Nie, nie, len paradajková omáčka a slaninka.“ hmm, asi nejaká slaninka z obrastenej papriky alebo redkovky. :-)

Škoda, že nepridali k ten slaninke aj soľ a nejaké to korenie, aby to aspoň trochu chutilo. Takto sa to dalo akurát len zjesť a nič viac. :-)

Takže prvé preteky tento rok mám za sebou. Znásobil som celoročný objem kilometrov. Ešte pár akcií a je po sezóne, :-)

sportreport.sk