MTB Medzihorím 2009

V sobotu ráno sme bez zdržania pobrali štartovné pakšamenty a vrátili sa k autu sa nahodiť do pracovného mundúru, natreli sa slnečnou vazelínou, bikom sa tiež niečo ušlo takisto, helma na kokos, Mihi ešte označkoval stromček pri aute a mohli sme ísť rozjazdiť stuhnuté nohy zo "švéhatera". Pred štartom si Mihi spomenul, že potrebuje označkovať múr pri štadióne. Chcel som sa ešte Jožka Orema opýtať, prečo si "aspoň" na maratóne nedá tú novogotickú "parochňu" dole, veď sa v tom musi neskutočne pariť. :-) Radšej som sa obzrel za Mihim, či už je pripravený. Potom sme už skutočne mohli vyraziť v pereď.

Úvodné kilometre sme išli úplne na veget. Aj tak sa predbiehať veľa na singlových chodníčkoch nedá. Najmä, ak sa na úzkom chodníku medzi skalami na jedinej ideálnej stope biker prevesí cez bike s dramatickým výrazom "v tvárovy" tesne pred infarktom a pučí oči. Aby sa pratal nabok ho nenapadne. A tak všetci zoskakujú z bikov a v duchu šomrú.

V stúpaní na prvú občerstvovačku sme sa obaja tešili, ako je dnes krásne, bikerské počasie. Také akurát. Konečne sme sa dovalili na občerstvovačku. Opáskovaná mliekom to tam bolo jak na mánevroch. Dali sme si ovocie, čosi popili a vydali sa ďalej.

V tomto zjazde lesným singláčom sme si obaja spravili maximálku okolo 60 km/h. Na pochybách, či ideme dobre som bol už čoskoro, ako sme si to valili po lúke a hľadali symbol s bodkami. Mal som pocit, že som videl odbočku doprava a tak ma napadlo, že ak budeme pokračovať dole, tak sa rýchlo napojíme na rozbitú asfaltku, ktorá sa mi celkom páčila minulý rok. Cestou dole sme stretli aj Ivana Zimu z Horala a spolu sme sfičali až dole. A odtiaľ sme si spravili vlastný okruh na tomto maratóne. Než sme sa vrátili na pôvodnú trasu, stihli sme prejsť snáď 20 km, ocitli sme sa kdesi v okrese Zlaté Moravce pri Skýcove a Mihi stihol označkovať strom na parkovisku. Ešteže mal Ivan mobil a cez kamoša sme sa odnavigovali nazad.

Než sme sa dostali na štátnu cestu, počkali sme s Ivanom na Mihiho, kým znovu označkuje strom pri ceste. Očividne dnes fungoval ako prietokový ohrievač žltej vody.

Pohľad na hodinky a počet km nás presvedčil o tom, že nemá význam pokračovať v pôvodnej trase. Zabili sme kopu času, kilometrov a na tejto slučke nie je žiadna občerstvovačka, takže by sme mohli kdesi v polke odkväcnúť hlady a smädy. Tak sme to strihli po asfaltke na koniec slučky a ďalej pokračovali po trase maratómu. Smerovčík na križovatke síce valil oči, odkiaľ to prichádzame ale rýchlo pochopil, koľká bije. Zviezli sme sa dole kopcom na občerstvovačku, povymieňali si zážitky s obsluhou. Prifrčal biker, ktorého sme ešte pred prvou občerstvovačkou predbehli. Hneď som sa ho aj opýtal zo zvedavosti, koľko km má natočených. Jeho odpoveď nás dosť rozosmiala
„Ja neviem, doteraz som blúdil kade-tade.“

Nasledujúci zjazd v píniovom lesíku si hlavne Mihi dosť užil. Išiel som v zjazde na hrane za ním a on mi normálne zmizol. Pre zmenu ma čakal v dedine on. Či stihol medzitým označkovať nejaký strom, nevedno, času mal však asi dosť. Následný výšľap do kopca sme obaja zvládli v sedle, aj keď tie posledné úseky boli dosť výživné.

Zjazd dole a výšľap na lúke nás dostal do nejakého tranzu alebo čo, lebo sme začali búšiť ako blázni. Dobiehali bikerov zo strednej či dlhej trasy, všetko pekne odsýpalo až sa mi pri preraďovaní podarilo roztrhnúť reťaz. Vlastne celý deň mi akosi divne fungovala. Niektoré prevody nechceli naskočiť a nevedel som prečo. No tak som teda zistil prečo. Asi bola poškodená a zadrhávala sa o pastorky. Našťastie nám pomohol biker s číslom 168. Mal nitovačku a tak sa nám to podarilo za nejakých 10 minút opraviť. Pánboh zaplať, už som bol pripravený, že do cieľa radšej dobehnem. :-)

Nasledoval posledný stúpavý úsek a potom už len dolééé. Mihi mi samozrejme znovu ušiel a len s veľkou námahou som mu stíhal. Miestami v tuneli z konárov stromov a kríkov som si vravel, či idem dobre. A či ide dobre on. Pred ostrými vracačkami som ho dobehol. Ani tak nie mojím jazdeckým umením. Musel na mňa čakať. :-) Na jednej z vracačiek sa skoro zrúbal, lebo úplne zabudol, že tam nejaká je. :-) Ale stihol to ubrzdiť. Skoro aj ja ale už som mal málo priestoru na vybratie zákruty. Nič sa nám našťastie nestalo a v pohode sme vedno dofrčali do cieľa. Keby sme neblúdili, tak by to šlo aj pod 5 hodín. Ale zrejme zase úradovali miestni zlomyseľní čávovia a tak značenie striedalo silné chvíľky so slabými.

Došli sme okolo 5 hodín, čo sme si aj dali za cieľ pohodičkového jazdenia. Dali sme si v cieli pár panákov od Kompavy, môjho dvorného dodávatela pitného režimu v cyklo aj hokejovej sezóne. Potom už len spratať biky, vysprchovať v studenej vode, lebo tí z krátkej trasy nám žiadnu teplú nenechali, hnusáci. Potom rezance s nejakou červenou omáčkou, shangai-kolu sme v polke pitia nechali tak. Ten jonťák bol lepší.

Doma som si pozrel, koľko sme toho nakrútili a kade sme to jazdili. Tacháč mi ukázal 78 km a prevýšenie zhruba toľko, ako minulý rok. Takže sme si vlastne dobrovoľne predĺžili trasu. :-) Na budúci rok si tú mapu preštudujem dôkladnejšie, keby zase ktosi dostal chuť kaziť značenie.