Logo

Špačinská stovka na biku, alebo tentokrát radšej 130 km

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 
Kykula (746m)Tak konečne prišiel deň D, hodina H, obchod O, bicykel B ... a kúpila som si svoj vlastný bike, konečne. Dosť bolo požičiavania si od chalanov - ťažké šestnásť kilové tanky, priveľké rámy, zhrdzavené reťaze, zasvinené náby. Bol čas pre vlastný stroj, veď som sa už začínala cítiť akási nesvoja, keď som chodila na cudzích bicykloch častejšie ako ich majitelia. Samozrejme nemohol dlho doma sedieť a hneď som ho aj otestovala. Tento víkend sa konala ďalšia z diaľkoplazáckych akcií - Špačinská stovka, alebo Pochod Špačinských Pekných Chlapcov (P eŠPéCHá), a to som si nemohla nechať ujsť. 130 km cez Biele a malé Karpaty... Hovorí sa, že telo má ísť do hrobu zhumpľované. Mám pocit, že predbieham svoju dobu ... :-))

Trasa : Melčice - Lieskové (250 m) - Chocholná Velčice (rovnako) - Kykula (746m) - Mikulčin vrch (ČR, 798m) - Lopeník (230m) - Březová (rovnako) - Veľká Javorina (970m) - Myjava (350m) - na Bukovec a potom po zelenej smer Brezová pod Bradlom (370m) - sedlo Dlhé Rovne (450m) - Dobrá Voda (330m) - Dechtice - Kátlovce - Dolné Dubové - Špačince. 125km. Dojazd do Trnavy - celkovo 131 km.

Romantický ranný východ slnka z vlaku. Štart ešpéchá je v dedinke Melčice, niekde medzi Novým Mestom n/V a Trenčínom, o siedmej ráno (!!). Človek by aj povedal hromadný štart, ale pri štyridsiatich účastníkoch je to skôr štart komorný. Čiže štart je o siedmej, takže ráno sa ide osobáčikom z Trnavy o 4:54. Toto je priatelia magické číslo, pretože nie je toho svätého, ktorý by ma zobudil ...

Natrepeme sa všetci do posledného vagónu, bicykle nastrkáme do chodbičky - len ja nie, jáá niéé!!! Ja ho MUSÍM natlačiť k nám do kupéčka!! Budík hrubo pretŕha niť bielych baránčekov preskakujúcich cez ohradu, zľaknem sa div si necvrknem. Chvatne sa obliekam, mám na to 15 minút aj s cestou na stanicu, rýchlo zarábam jonťák, hľadám veci čo som si večer pripravila aby som ich ráno nehľadala (!), do camel bagu strkám „kačacie hovno" (je to niečo ako tuba od zubnej pasty s energetickým gélom vo vnútri, kedysi bol ten gél biely a vyzeral ako kačacie hovno, teraz to už má premakanejší design, ale prezývka mu ostala), pokúšam sa opraviť sedlo, ale nemám sedmičku imbus (takéto veci sa robia zásadne ráno!,  *-pozn.autora, pridané 27.8.), dýka do zubov (hehe) a frčíme na stanicu.

Kykula (746m)Tu stretáme bledé spuchnuté postavičky, mátoživo prešľapujúce pred okienkom na lístky. Sú úplne jasní - na tvárach vytlačené gombíky od vankúša, ledabolo zakasané flanelky do turistických pumpiek, vyšmatlané tendže, chlebníky v kombinácii s plecniakmi - akcionári Špačinskej stovky. 

ľa, krava.Mysleli sme si, že budeme späť. Vykonávať sústredenie. A prd! Sprievodca v jednom kuse kontroloval „pristupujúcich!" a v kuse sa nás pýtal či sme nepristúpili... maximálne tak jemu na kábel !!! ...grrr ... Snažíme sa pre zmenu meditovať.

ImageV Novom Meste dvadsať minút stojíme, neváhame ani sekundu a utekáme do staničného bufíku na jedno. Stanica Melčice - zapisujeme sa do štartovnej listiny, ponúkneme sa iniciačným frťanom a hor sa do teho.

BřezováCez dedinku Velčice a Chocholiansku dolinu sa prudkým stúpaním dostávame na modrú značku, a prvý kopec Bielych Karpát - Kykulu (746m). Je to hraničný kopec, tak si robím ešte zo Slovenskej strany pamätné foto, veď čo ak sa nevrátim. ... Chrbtom moji chlapci ....

Hraničný prechod na Slovensko.Po prudkom klesaní a potom mierne nekonečným prudkým stúpaním, sa dostávame na Mikulčin vrch. Sadáme do chatky na kofolku, je síce zavreté (lebo je ešte priskoro), ale Česi sú rodení obchodníci - o chvíľu je na stole orosená odmena. Zapisujeme sa kontrole, ktorá práve dorazila, a napredujeme ďalej.

Odtiaľto je Veľká Javorina (970m) na skok. Ja a Komander (Koma, si neveril, že ťa sem prásknem-moja odpoveď :-) Odtiaľto sa na chvíľu oddeľujeme od peších a ideme po ceste na Březovú cez krásnu moravskú vrchovinu. Hore dole ako výťah, len si to vždy musíme vyšľapať, prestáva ma to baviť, začínam frflať, už nestíham frflať už len fučím ... Odtiaľ zase po turistickej červenej značke smer Javorina.

Dibrovov pomníkTesne za rázcestníkom je ešte chvíľu cesta hore dole, a potom už len hore. A hore a hore a fuuuuurt hore! Na tabuli Javorina 10km, ale javí sa mi to ako večnosť. Samozrejme na Kojšovskú hoľu to nemá, ale aj tak je to celkom dobrá káva. Z českej strany je výšľap o dosť dlhší ako zo slovenskej, ale za to (ŽE VRAJ) miernejší. No, mohla by som o tom polemizovať... Ale nezosadnem ani za svet!!! To som celá ja ... :))

Keď už ma chytá ponorková nemoc z nekonečného stúpania, tej istej krajiny, tej istej buriny kolo cestičky, zúfalka nenecháva na seba dlho čakať, zadok už mám ako nakopaný a úplne stŕpnutý, ale nezosadnem (!!!), prichádzam na hraničný prechod na Slovensko.

Rozcestnik Dibrovov pomníkVzadu je typický Javorinový vysielač a odparkované autá, to sú rádioamatéri. Stále mi nejde z mysle, čo asi tak rádiujú ... Čo chytajú rozhovory pilotov s vežami? Alebo policajtov? Alebo UFO???

Ok, necháme tieto dišputy a ide sa na fazuľovicu (turbínový pohon) a pivo (pri pive sa najlepšie mudruje) do Holubyho chaty. Zapisujeme sa na kontrole a ideme ďalej. Čaká nás krásny zjazd z Javoriny až do Myjavy po červenej. Dokonalé zadosťučinenie za ten výšľap :). Cestou stretáme Dibrovov pomník...

Zastavujeme na slivkách a neodpustila som si malú romantikuVšade popri cestičke boli veľké tabule informujúce, že štátna hranica ide "po ceste". Tabule boli natočené do cesty, ale aj do lesa - pre prípadných pašerákov.

Aaaach jaj, ako ja môžem zjazdy. Vážne ma to baví - ja v tom vidím prekonávanie hraníc. Je to niečo ako chodenie na lane vo výške niekoľkých metrov - keď sa vysypeš, riadne sa dokaličíš, že na to tak skoro nezabudneš. Takže sa nesmieš vykýbliť. Ale ideš celkom na hrane, siahaš na hranice svojej zručnosti, adrenalín z predstavy čo keby ťa drží v pedáloch. V zjazdoch predbieham chalanov a tak sa musíme pravidelne čakávať.

Toto je cieľová klubovňa ... Vchádzame do Myjavy, kontrola tu ešte nie je - je moc skoro. Je veľmi teplo, dve hodiny po obede, a tak frčíme ďalej smer Brezová pod Bradlom. Tu ide trasa po hlavnej ceste, ale vyhýbame sa jej. Odbočujeme na Bukovec, ešte pred ním odbočujeme do ľava - smer Brezová, a ideme paralelnou dolinou do Brezovej. Rozdiel je len v tom, že tu nie je ani jedného auta, takže porušujeme všetky dopravné predpisy a užívame si jazdu a zjazdy.

Aby sa nezabudlo, tu je dôkaz, že sme to ozaj prešli :-)V Brezovej pod Bradlom dávame dve kofolky, je hic hicovitý, a čaká nás sedielko Dlhé Rovne smerom na Dobrú Vodu. V Dobrej Vode zase dávame pivo, lebo z kofoly vie byť človeku kvalitne zle. O 18:00 prichádzame do Špačiniec. Zapisujeme sa v cieli, sme prví, dávame zmrzku, pivo, guláš (brucho ma muselo pár dní dobre nenávidieť).

Tak a teraz nás už len čaká cesta do Trnavy - čo je malina s prstom v nose. O siedmej vyrážame, ešte stále nikto nedošiel, ale už sa stmieva  a nemáme svetlá. Tesne pred odchodom konečne stretáme príchodziu skupinku cyklistov, zdravíme a frčíme domov.

Aby sa nezabudlo, tu je dôkaz, že sme to ozaj prešli :-)DiplomKeď to tak zhrniem, tak trvalo nám to dosť veľa, ale pri toľkých kilometroch už nejde o čas. Na každej zastávke (Mikulčin vrch, Javorina, Brezová, Dobrá Voda) sme hodinu postáli. To je mizivá menšina proti predstave prejsť 130 km na horskom biku a z toho dve tretiny v horskom teréne. Každopádne bolo to skvelé, budúci rok isto znova (toto bola moja prvotina) a všetkých cyklistov vrelo pozývam!!!!

Čistý čas 6,5 hodiny, hrubý čas 11 hodín, priemerná rýchlosť 15,7 km/h, prevýšenie 1780m. 

PS: * - ano!!! je to šestka imbus. tak ozaj neviem kde bol v to rano pes zakopany, ale šestkou to nešlo :( ...

sportreport.sk