Logo

Panda 2001

Na Bielej Stope SNP som stretol s kamošom Igorom, ktorý práve v tej dobe pripravoval web stránku pre prvý ročník MTB maratónu organizovaného orientačnými bežcami/cyklistami z Topolčianok. "Však sa prihlás, bude sranda, uvidíš !", lámal ma aby som sa na staré kolená dal nahovoriť na takúto akciu. Nakoniec som súhlasil, prihlásil som sa a začal som toto bikovanie brať trochu vážnejšie, nakoniec veď ma to bavilo. Nadišiel čas akcie, štart preteku bol z rekreačného strediska v Čaradiciach, predpoveď počasia bola dobrá, nuž som nakoniec naložil rodinku a do Čaradíc sme sa vybrali o deň skôr. 

Na štarteUž večer sa v stredisku nazbierala hodná skupina bikerov, čapovalo sa pivo a panovala dobrá "predštartovná" nálada. Sobotné ráno bolo prežiarené slnkom, ale dosť chladné, navyše aj povieval studený severný vietor, ale bolo sucho a ani predpoveď nestrašila so zrážkami. 
Pár týždňov pre touto akciou som upgradeoval bicykel, kúpil som si SPD-čka a bol som zvedavým ako sa to odrazí v mojej výkonnosti. Zažil som množstvo komických situácií pri zúfalých pokusoch ich vyzuť, vždy vtedy keď sa rýchlosť približovala ku nule. Dlhými rokmi pestovaný reflex vyzúvania s košíkov nebolo jednoduché prekonať, nakoniec jazvy na kolenách (ako nejaký fagan), ešte nemám zahojené...
Areál sa už od skorého rána zapĺňal prichádzajúcimi bikermi, na to že ide o prvý ročník zafungovala zrejme reklama výborne... Blíži sa čas štartu, tak sa pomaly vyberám cestu, odkiaľ to má vypuknúť.
Na štarte je už husto, tesne pred sebou spoznávam skupinu Pezinčanov, Rasťo, práve vyťahuje z vrecka digitálny foťák a zachytáva atmošku na štarte. No teda, má dobrú odvahu sa s niečím takým vydať na MTB bike. Ja pri tej mojej tigrej štatistike by som asi investoval do extra magnéziového puzdra.

Štartuje sa na ceste, zopár stoviek bikerov sa natlačilo do relatívne malého priestoru, a tak si musím dávať pozor. A už je tu štart, nacvákávam tretry a začínam šlapať, respektíve chcel by som, ale po troch metroch sa predomňa dostáva jeden nešťastník a donúti ma v podstate zastaviť, samozrejme nasleduje prvá skúška "SPD testu", stojím na bicykli a rozmýšľam na ktorú stranu padnem, kedže som sa zamozrejme nestihol vypnúť. Našťastie na poslednú chvíľu to stíham a už sa ide ďalej.
Podľa itinerára je prvý niekoľko kilometrový úsek stúpania po asfaltke. Pole sa naťahuje, zopár profíkov čo sa zabudli na štarte, prefrndží okolo a ja s narastajúcim stúpaním preraďujem na kolibríčie prevody. 

Na štarteKopec predo mnou má stále rovnako nechutný sklon a ja začínam pociťovať nepríjemné kŕče v zadných stranách stehien. "No výborne, ešte pretek ani poriadne nezačal a ja mám dosť", myslím si. Experimentujem s prevodmi a čuduj sa svete, nakoniec, keď zvolím ťažší prevod a postavím sa zo sedla, po chvíli kŕče prejdú. No jasné, takto získavajú amatéri know-how. Ale dlho by som to aj tak nevydržal, našťastie stúpanie sa zmierňuje, prichádza rovinatá pasáž, kde sa prvýraz dostáva rýchlosť nad tridsiatku a mne z ostrého ranného vzduchu slzia oči. Asfaltka končí, ostrou zákrutou vbiehame do lesa a po cestičke plnej koreňov vybiehame na prvú lúku. Terén sa mení, prichádzajú aj blatisté úseky, ale ešte stále sa to dá. Stúpame cez niekoľko krásnych lúk, pomaly sa odkrýva pohľad na kopce v okolí, vzduch je žiarivo čistý, viditeľnosť vynikajúca. Posledný úsek, ktorý nás vedie až takmer na najvyšší bod je opäť v lese. Chvíľu sa ide strmým úvozom, biker predo mnou zastavuje v najväčšom kopci a mne nezostáva nič iné ako (áno mnohi už vedia čo bude nasledovať...) "SPD-test". Nadávajúc sa vyvaľujem na bok chodníka , chudák ten predo mnou sa hňed ospravedlňuje, ja ho bodro ukludňujem, že to nadávam sebe...
Konečne sme hore, tesne míňame najvyšší bod na trati 900 metrov vysoký Veľký Inovec.
Pot sa zo mňa len tak leje. Pár traverzov cez nepríjemné korene a už to začína. Prvý veľký padák do Veľkej Lehoty. Chodník je plný kameňov a ja si to púšťam opatrne dole, okolo mňa prehučí zopár "downhilistov" takými foframi, že mi zostáva rozum stáť. Až toľko adrenalínu zase nepotrebujem !
Terén sa otvára, chodník rozširuje, pred dedinou sa napájame na asfaltku a rozpumpujeme to. Zrazu vidím bikera ako opravuje defekt, smola, pomyslím si. Pár metrov za ním ďalší, čo sa deje, blbá náhoda ? Až na občerstvovačke za dedinou sa dozvedám, že nejaký dobrák rozhádzal na ceste pripínačky.
Naozaj skvelé privítanie!

V repkovom poliPrechádzame lúkami v okolí Veľkej Lehoty, je odtialto skvelý výhľad na Pohronský Inovec a Vtáčnik. Miernymi stúpaniami sa dostávame zase do lesa, ja dobieham niekoľko bikerov, ide sa mi stále veľmi dobre. Prehupujeme sa cez hrebeň a začíname klesať do údolia Žitavy. Lesná cesta je široká, umožňuje ísť vysokou rýchlosťou, ale sú na nej zradné miesta, takže treba dávať pozor. Škoda, že nie je čas sa kochať okolitou prírodou. Dolina je úzka, ostrá , tu na rozdiel od južnej strany Inovca prevládajú ihličňany. V tejto časti trati som naozaj naplno vychutnával radosť z jazdy. Ale všetko pekné raz skončí a tak aj ja som sa dostal na asfaltku a po nej v miernom stúpaní do Jedľových Kostolian.
Prejazd dedinou bol bezproblémový, za dedinou zase stúpame po lúkach. "Štrúdla" bikerov sa ťahá niekoľko kilometrov predo mnou. Chodníky v lese medzi Jedľovými Kostoľanmi a Machulincami mi dali zabrať, pretože v tráve boli vyjazdené hlboké koľaje. Kto niekedy musel ísť v takom niečom, (a pritom človek ani na ne cez tú trávu nevidel) tak vie o čom hovorím... Zážitky tým ale ani zďaleka neskončili, za lesom začínalo obrovské repkové pole, cez ktoré sme sa hnali niekoľko kilometrov až do Machuliniec. Ešte krátky trialový úsek, padák popri kameňolome a konečne sme dole v dedine. Ten asfalt mi po tom trasení prišiel veľmi vhod. 
V Žitavanoch dobieham nejakého bikera a nechce sa mi veriť vlastným očiam, bol to Rasťo. Hneď mi narástol hrebienok, pozdravil som ho a pridal v tempe.

Pod kopcom bola občerstvovačka, rýchlo som zhltol banán a začal sa škrabať hore. Ešte chvíľu bola asfaltka ale potom už len lesná cesta s hlbokými koľajami, kde som sa dobre vytrápil. Navyše na mňa doľahla kríza a nevedel som sa dočkať vrchola stúpania. A ten stále nie a nie prísť. Konečne sa stúpanie zmiernilo, na rovinkách sa mi ale nijako nedarilo zvýšiť rýchlosť, rozbitá cesta a stvrdnuté nohy urobili svoje.
Konečne klesanie, bože ale aké ! Ešte dnes mi zuby drkocú keď si na to spomeniem! Dosť ostré klesanie lákalo to dobre rozpeckovať ale priečne ryhy na ceste urobili z tohoto padáka peklo. Ľutujem tých čo nemali ani predné pruženie. Dole som prišiel vytrasený a bolelo ma celé telo. Posledný úsek pre cieľom sa išiel v podstate po rovinke, kľukatými lesnými chodníkmi. Konečne prechádzam cez asfaltku do priestora cieľa, posledný úsek po vykosenom poli a pretínam pomyselný cieľovú líniu. Uff, mám to za sebou!
V cieli ma víta manželka a malá Vikina sa mi hodí okolo krku. Ja ju dvíham, tváriac sa hrdinsky, ale čuduj sa svete, ide to, čakal som,že budem zničený viac.

Mám za sebou svoj prvý cyklomaratón a mám z neho výborný pocit. Skvelé počasie, dobrá organizácia, veľmi zaujímavá krajinka, to všetko dokopy: pozitívne hodnotenie.
Musím tiež pochváliť Igora, lebo aj webová stránka sa vydarila a myslím že nasadil vysoko latku pre ostatných organizátorov MTB akcií.
Takže o rok dovidenia !

sportreport.sk