Logo

Ötztaler Radmarathon 2019

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

01Pojem Ötztaler má medzi cyklistami cveng, patrí k najťažším amatérskym pretekom a preto aj kvalita tejto reportky by mala zodpovedať jeho náročnosti a legendárnemu sloganu „I have a dream“. Ani hrozivé parametre 238 km, 5500 nastúpaných metrov a prísne časové limity sa mi ale nezdali dostatočne akčné a tak kvôli dramatickejšej zápletke som sa v pondelok, 13 dní pred štartom, praštil na zem. Z bohatej zbierky mojich pádov patril tento k tým ľahším a totálne hlúpym, napriek tomu som k tradičným benefitom vo forme odrenín a podliatin od kolien až po plece získal aj 2 bonusy, zlomenú vidlicu a obidve ruky narazené tak, že po pár hodinách som s nimi v zápästiach hýbal iba s veľkými bolesťami, sadnúť si na bicykel a oprieť sa o barany bola v tom momente utópia. No veď iste, celý rok trénujem iba kvôli týmto pretekom, tak prečo si to na poslednú chvíľu takto stupídne nepokaziť? Našťastie stále existujú dobrí ľudia, prvým bol kamarát Adrián z petržalského Probike, ktorý pre mňa prišiel a odviezol ma domov, lebo som nenašiel taxík ochotný zobrať aj bicykel. Hneď sa ponúkol, že mi skúsi zohnať vidlu, to sa mu nakoniec nepodarilo, ale zachránila ma ďalšia dobrá duša, môj dlhoročný známy pán Havrila z predajne Meríd v Moste pri Bratislave. V stredu ráno som za ním prišiel s nesplniteľnou prosbou, simsalabim, poobede som odchádzal s pojazdným bicyklom so zapožičanou vidlicou. Obidvom som nesmierne vďačný a úplne otvorene bez skrytej reklamy, ak potrebujete s niečím poradiť, niečo zohnať, opraviť, nastaviť, títo dvaja sú ochotní pomôcť bez toho, aby hneď mysleli iba na svoj zisk. Horšie to bolo s opravou opuchnutých rúk, raz som už taký pád mal a vedel som, že bolesť zmizne až po niekoľkých týždňoch. Namiesto finálneho ladenia formy som si ich poctivo mazal ibalginovou masťou, ľadoval gélovými vrecúškami a i keď ešte aj teraz ma pri niektorých pohyboch bolia, na pretekoch ma neobmedzovali, akurát som sa nemohol držať na vrchu baranov, iba na pákach. Niečo ale bolo na tom páde aj pozitívne, na pravej ruke som si tak narazil prostredník, že som ho nedokázal ohnúť, je to dobrý spôsob ako urýchliť nastavenie ruky pri „zdravení“ niektorých ohľaduplných vodičov. Alebo aj na iné veci :-)

02Posledné dni pred pretekmi som mal trochu zmiešané pocity, ani nie tak z trasy, veď to boli len 4 kopce a v podstate 100 kilometrov v zjazdoch, ale tie časové limity mi nedali spať. Nech som rátal ako som rátal, stále mi vychádzalo, že buď ich stihnem iba veľmi tesne, alebo vôbec a vitaj zberné vozidlo. Ešte aj predpoveď počasia nebola ideálna, v hákovom stúpaní na Brenner nám mal fúkať svižný protivietor, takže ak nechytím balík, stratím veľa času. A nedobehnem ho ani v zjazdoch, pretože na Jaufenpasse aj Timmelsjochu mali byť prehánky a búrky a od svojho pádu v daždi na maratóne v Mondsee neverím úspešnej spolupráci medzi mokrými ráfikmi a brzdami, toto je jediná situácia, keď by som prijal kotúče. Nakoniec som sa musel nasilu ukľudniť, veď nejde o život a nejak to už dopadne, zbytočne si robím dopredu nervy. Kvôli hroziacemu dažďu som prvýkrát v živote nahodil pod sedlo blatník, nerád jazdím v pláštenke, pri prechode zo zjazdu do stúpania a naopak sa mi zdá flexibilnejšia vesta a návleky, tak som „igelit“ narval do dresu, k 2 traťovkám aj sáčok naplnený jednou dávkou ionťákového prášku, na tak dlhej trase som nechcel riskovať bolesti žalúdka od ich nápojov, no a nakoniec asi 100 ampuliek s magnéziom, lebo po limitoch boli kŕče mojim druhým najväčším strašiakom. Napchatý dres mi visel skoro až pod kolená, a to som ešte rozmýšľal, že na prvé kilometre si dám aj návleky na stehná, našťastie po vyjdení z hotela som zistil, že na izbe bolo chladnejšie ako vonku :-) Na štart som vyrazil po šiestej, musel som prejsť okľukou cez bočné uličky a znova som stál dosť vzadu, na pásku mi to potom trvalo viac ako 10 minút. Ale páčilo sa mi, že na rozdiel od iných pretekov sa nikto nenaháňal, netlačil dopredu, nevykrikoval, normálne som vo vzduchu cítil pohodu, pokoj a rešpekt k tomu, čo nás čaká. Jednoducho predštartovná romantika :-)

03Prvých 30 km bolo dole kopcom a ubehli veľmi rýchlo. Keď som prichádzal do Söldenu autom, išiel som tadiaľto v protismere a všimol som si aj jedno dlhšie stúpanie, je znázornené aj na profile a jeho existenciu som si ešte raz potvrdil cestou domov, ale na bicykli som ho vôbec nezaregistroval, preleteli sme tadiaľ ako nič. Už po pár kilometroch od štartu som sa zavesil za chlapíka, ktorý pri ľavej krajnici dobiehal a predbiehal všetko, čo mu stálo v ceste a ani som sa nenazdal, už som brzdil pred kruháčom v Ötzi a odbočoval na Kühtai. Toto stúpanie malo 18,5 km, 1200 nastúpaných metrov a bolo dosť nepravidelné, 2 alebo 3-krát som dokonca nahodil veľkú pílu. Normálne takúto zmenu rytmu nemám veľmi rád, ale pri tej dĺžke padlo celkom vhod, že si svaly aspoň na chvíľu oddýchli. Nástup do kopca bol ale ostrý, veľmi rýchlo dosiahol 11% a keďže sme ešte išli koleso pri kolese, vznikol špunt, niektorí museli aj zastaviť a iba ťažko sa znovu rozbiehali. Z monotónneho ťahania nás neskôr rozptýlilo kľučkovanie medzi kravami, ktoré sa voľne pohybovali po ceste, mňa ešte pobavil odvážny chlapík, ktorý išiel na horáku a ďalší na nejakom mestskom bicykli s rovnými riadidlami, ktorému pod ľavou nohou vytŕčala opierka. Tento týpek určite získaval najviac času na občerstvovačkách, kým my ostatní sme museli hľadať miesto na bicykel na pripravených stojanoch, on zastavil kde chcel a iba vykopol svoj stojanček :-) Najťažší úsek bol neďaleko vrcholu, dlhý priamy aj cez polootvorený tunel, mal mať až 18%, mne comp ukázal iba 13%, ale pri tak nízkej rýchlosti sa možno pomýlil, pocitovo sa mi to zdalo prudšie. Na tomto kopci ešte nebol kontrolný bod, podľa oficiálneho časového rozpisu som mal pred najneskorším prejazdom náskok 40 minút, tak som na občerstvovačke doplnil vodu, hodil niečo do úst a vybral sa do zjazdu.

04Hneď od začiatku to bol slušný padák a už v značnej rýchlosti ma po chvíli pribrzdila krava, stojaca v strede cesty. Horšie bolo, že jeden pako ju krikom a mávajúcou rukou vystrašil, začala chaoticky poskakovať a našťastie odbehla na opačnú stranu, ako som sa približoval. To by bol dosť komický nekrológ, zomrel v Alpách po zrážke s kravou :-) Celý zjazd bol rýchly, na širokej ceste bez zložitých zákrut, aj tak som ale v jednom okamihu začal mať divný pocit, že je trochu nebezpečný. Ťukol som do brzdy, pozriem na tacháč, stále 84 km/h, blížim sa k nejakému tunelu, keď zrazu z neho počujem kvílenie sirény, organizátori nás v ňom so svietiacimi ukazovátkami ženú do stredu cesty, na jeho konci stojí sanitka a pri nej 2 bicykle a sediaci chalan s obviazanou hlavou. Hmm, asi to tu bolo fakt trochu nebezpečné. Ďalší priebeh bol už pokojný, na konci zjazdu som sa zaradil do balíka, prešli sme cez Innsbruck a odbočili do 39-kilometrového plazáku na Brenner. Väčšinou sa hýbal od 0% do 4%, až na záver sa zdvihol na 12%. Hneď na konci mesta bol krátky 6%-ný hrb, v ktorom som vypadol z balíka, ale nesnažil som sa vrátiť, za mnou bolo ešte dosť ťahúňov. Počkal som si na 4-člennú skupinku a skoro som na to doplatil. Keďže popri nás jazdili aj autá, išiel som úplne pri krajnici a keď ma hentí dobehli, prvý ma okamžite privrel a zadným kolesom mi vrazil do predného. Nechápem, cesta bola rovná, široká a mal dostatok miesta, ja som už nemal kam uhnúť, lebo hneď vedľa krajnice bola kamenná stena. So spŕškou nadávok som to ustál, tak do mňa vrazil ešte raz a doteraz sa čudujem, že som neskončil na zemi. Ak by som si takto nezavinene preložil, opäť spadol na už aj tak ubolené ruky a pri mojom šťastí určite rozlámal aj požičanú vidlicu, chalan by mal asi problém a v kopci nad Innsbruckom by tento rok naozaj niekomu postavili pomník, ale ja by som to nebol :-) Na moje šťavnaté výkriky iba hlesol „Entschuldigung“, aj chalan za ním sa mi začal ospravedlňovať, tak som pumpu nechal v držiaku a pustil to z hlavy :-)

05Padol som im do háku a keďže predpoveď počasia sa nevyplnila a fúkalo nám zboku alebo od chrbta, bez väčšej bolesti sme sa dotiahli späť do balíka. Dobehli sme ho na začiatku dlhšieho 3-5%-ného úseku a nejak sa mi išlo dobre, tak som sa pomaličky začal predierať dopredu, na najbližšej rovine som chcel byť niekde v jeho strede, aby ma zas neutrhli. Vcelku sa mi to podarilo a aj balík sa rozrástol do takých rozmerov, že sme mali vpredu vlastnú motorku s majákom. Jazda bola dosť nudná a veľa si z nej nepamätám, iba že mi ju na chvíľu spestril starší pán, ktorého si z auta natáčal aj kameraman organizátora, mohol mať asi tak 150 rokov a na sebe retro dres Bianchi a starú koženú prilbu. Podľa výsledkov dosiahol pekný čas 12:03:00 a mal iba 61 rokov, ale veľmi tomu neverím, v dobe jeho narodenia ešte určite neexistovali matriky a iba si nejaký dátum vymyslel :-) V inom úseku sa zase predo mňa na drzovku natlačili dve šikovné babenky a doslovne ma prinútili, aby som sa za nimi viezol niekoľko dlhých kilometrov, toto už nemôže byť náhoda, ale nadprirodzený dar :-) Alebo špeciálna mutácia, medzi X-Menmi by som mal prezývku Magneto Prdelato :-) Na občerstvovačke som znova doplnil vodu, trochu viac sa najedol a spokojne skonštatoval, že na limit mám náskok hodinu a 5 minút. Zjazd nebol ničím výnimočný, doviezol nás do nejakého mestečka, prešli sme niekoľko kruháčov a začali stúpať na Jaufenpass, ktorý bol dlhý 15,5 km, nastúpalo sa na ňom 1130 metrov a práve tu sa mal lámať chlieb, či budem pokračovať na bicykli alebo v zberáku.

06Tento kopec bol krásne rovnomerný, väčšinou medzi 6 a 7%, našiel som si svoje tempo a išlo sa mi celkom fajn. Z pokojného rozjímania ma vyrušil iba párik hlučných Talianov, po odjazdení viac ako 140 km je aj 7% celkom slušný sklon a sústredil som sa na každé šliapnutie, títo dvaja to mali v paži, ženskej sa držka nezastavila ani na sekundu a chlapík jej usilovne sekundoval. Aj som na nich trochu škaredo zazrel, mohli by sa aspoň tváriť, že vynakladajú aj nejakú námahu :-) Postupne som sa dopracoval až na občerstvovačku a prešiel kontrolným bodom s 25 minútovou rezervou, dostatočnou, aby som si doprial trochu jedla a namiešal svoj ionťák. Potom ešte chýbal asi kilometer na úplný vrchol kopca a nasledoval zjazd, ktorý nedokážem výstižne popísať. Predstavte si všetky superlatívy, ktoré poznáte, pripočítajte najlepšie zážitky svojho života, vynásobte desiatimi a aj tak bol tento zjazd lepší :-) Veľmi technický s množstvom zákrut, medzi serpentínami boli dlhé úseky tvorené za sebou nasledujúcimi rýchlymi šikanami, cez ktoré sa stačilo preklápať z jedného boku na druhý, skoro bez brzdenia. A keďže sme už nešli v skupinách, mohol som pri rezaní zákrut využívať celú šírku cesty, naozaj nádhera. Akurát v spodnej časti bol trochu hrboľatý asfalt a ako som sa držal dole v oblúkoch, nedokázal som tieto nerovnosti úplne odpružiť nohami a boľavé zápästia dostávali nepríjemné nárazy, párkrát som si od bolesti aj zakričal. Za ten celkový pocit to ale stálo, mať tak čas a odvoz hore, zjazdujem tam celý deň :-) Dole v dedine bol ďalší kontrolný bod a opäť som tu mal vyše hodinovú rezervu, už iba veľká smola by mi mohla prekaziť dojazd do cieľa. Pri mojej šikovnosti to ale nebolo nič nemožné :-)

07Vstúpil som do posledného a zároveň najdlhšieho stúpania na Timmelsjoch, 28,7 km a 1759 nastúpaných metrov. Viac ako jeho dĺžka a sklon ma ale začal trápiť iný závažný problém, už na prvých kopcoch Kühtai a Brenner som párkrát zacítil na zadnej strane stehna nepríjemné pnutie, ktoré mohlo signalizovať chystajúci sa kŕč, preto som si na obidvoch občerstvovačkách lupol ampulku magnézia. Asi viete, že magnézium dokáže byť 2-krát rýchle, v boji proti kŕčom aj pri čistení čriev, preto keď som sa teraz zastavil vyčúrať, chvíľu som musel mozgu dôrazne vysvetľovať, aby otvoril ten správny vypúšťací ventil :-) Tlak v bruchu sa stupňoval a začal som rozmýšľať nad riešením, v ceste do lesa mi bránili vysoké kamenné svahy, prešiel som vedľa samoobslužnej pumpy, ktorá vyzerala byť bez wecka, zabúchal by som aj na dvere nejakého domu, ale bolo ich tu ako šafranu. Rozhodol som sa použiť metódu „keď na problém nemyslíš, tak neexistuje“, naozaj to zabralo, ale oči boli stále v strehu a keď v diaľke zbadali oranžovú škvrnu, hneď som vedel (skôr dúfal), že to bude kadibudka, možno na nejakom stavenisku. Nakoniec to bola provizórna občerstvovačka, zaparkoval som pri búdke a samozrejme rolka s papierom bola prázdna. Prešiel som sa k stolom a spýtal sa chlapíka, či nemá servítky, súrne si potrebujem odskočiť do toho oranžového zázraku. Nie, nemá. Alebo hocijaký iný papier? Nie, nemá nič. Cestou späť k bicyklu som sa ešte zúfalo obzeral, čo by som mohol použiť, dokonca som zauvažoval, že obetujem návleky alebo tielko, ale neviem či mi pomohla táto krátka prechádzka alebo ako som bol naštvaný, no po nasadnutí tlaky zrazu prestali a keď som po niekoľkých kilometroch dorazil na oficiálnu občerstvovačku, už mi to ani neprišlo na rozum. Prepáčte mi túto fekálnu vsuvku, ale chcel som vám, bežným cyklistom, sprostredkovať komplexný obraz o tom, aké rôznorodé zákerné prekážky musí prekonať cyklista ötztalerista pri ceste za svojim snom :-)

08Za touto oficiálnou občerstvovačkou nasledoval rovnejší úsek, otočka doľava a už som sa lámal do 9%. Rozmýšľal som, ako ďaleko to ešte môže byť na vrchol, odjazdená trasa totiž vôbec nesedela s údajmi na ich webe a tým aj profile, ktorý som mal znova nalepený na ráme. Zistil som to už pri registrácii, kde som si zobral niekoľko letákov a podľa jedného z nich mala byť celková dĺžka iba 227 km. Skúsil som sa teda orientovať inak, na vrchole bude ešte jedna občerstvovačka, vzdialená od tejto 8 kilometrov, tiež som vedel, že všetky kopce okrem Brenneru majú nadmorskú výšku kúsok cez 2000 m. Vo výhľade dopredu mi bránila veľká skala, ale keď som si spojil všetky tieto údaje, vyšlo mi, že za ňou príde serpentína, niekoľko sto metrov stúpania a už som hore. No, bol to dosť veľký omyl, medzi občerstvovačkami nebolo 8 km, tá posledná nebola až na vrchole a Timmelsjoch nemá iba kúsok cez 2000, ale až 2500 m. Keď som prišiel za tú veľkú skalu, mať trochu slabšiu náturu, zosadám a čakám na zberák. V diaľke, kam som ledva dovidel, bola tá vytúžená serpentína, ale za ňou sa cesta ešte niekoľkokrát otočila po úbočí a mizla niekde, kde celkom určite nebol vrchol. A stúpanie bolo stále tvrdé, v podstate som už ani netočil, iba preklápal váhu z jednej nohy na druhú, mozog odpojený, pohľad upretý do zeme a konštantná rýchlosť okolo 7 km/h nezávisle od toho, či som išiel do 7 alebo 12%. Keď som konečne zdolal tento úsek aj niekoľko ďalších serpentín, zažil som déjá vu, za najbližšou zákrutou som čakal koniec, ale opäť som uvidel iba cestu do nekonečna. Ozvali sa aj náznaky kŕčov, nechcel som zastaviť, lebo by som sa už asi nerozbehol, tak som začal všelijako smiešne hýbať nohami do strán a podarilo sa mi ich zahnať. V jednej serpentíne na nás kričali dvaja diváci, aby sme vydržali, že za tunelom sa cesta vyrovná a naozaj, k nemu to ešte bolo 350 tvrdých metrov, v tuneli sklon klesol, nasledovali ešte ďalšie dva, krátky stupák a bol som hore. Haleluja! :-) Ale aj na tejto zabijáckej časti som zažil 2 rozptýlenia, najprv dvoch stojacich chalanov, jeden držal v ruke roztrhnutú reťaz a druhý sa každého pýtal, či nemá nitovačku. Nemám, veď preto idem tak „opatrne“, aby som tiež neurval reťaz aj s kazetou :-) Ďalším hlavným hrdinom bol opäť Talian, v tom najprudšom stúpaní mu zazvonil mobil a on ho naozaj zdvihol a bez nejakého dychčania začal veselo telefonovať. Nedokázal by som ho dobehnúť a ubiť pumpičkou, do budúcna si na takéto situácie musím zohnať revolver :-)

09Na cieľovej fotografii som chcel byť peknučký iba v drese, preto som si do zjazdu nedal vestu a dosť rýchlo som to oľutoval, počasie sa totiž totálne zmenilo. Kým doteraz pálilo slnko, za kopcom boli ťažké čierne mraky a poriadne ma vyklepalo od zimy. Vedel som ale, že o chvíľu sa zahrejem, v piatok som si vyšiel Timmelsjoch z opačnej strany a zistil som, že okrem zjazdu ma budú čakať asi 2 kilometre do kopca k mýtnici, v druhej polke do 8 až 10%, a neskôr ešte krátky 4%-ný plazáčik. Nevadí, toto už aj keby som mal vytlačiť. Za mýtnicou padli prvé dažďové kvapky a onedlho sa celkom silno rozpršalo, tak som zastavil na konci jedného tunela, navliekol pláštenku a tešil sa, že som ju viac ako 200 km nevláčil zbytočne :-) Ďalej som pokračoval piánko, na mokrej ceste nemalo zmysel riskovať a už som sa len samospádom dogúľal do Söldenu. Keď som zabočil na cieľovú rovinku, úsmev som mal okolo celej hlavy a cieľovú čiaru som od radosti preskočil, fakt som s takýmto šťastným koncom veľmi nepočítal a úprimne som sa tešil. Po poľudštení na hoteli som sa skočil najesť a pre finišérsky dres, na ktorý mi za 15 éčiek dotlačili meno aj čas. Nepoznáte náhodou šikovnú krajčírku, ktorá by mi z neho ušila aspoň 10 kópií? Odvtedy som ho totiž nevyzliekol a i keď sa v ňom aj sprchujem, trochu už zapácha :-) Ostal som aj na vyhlasovanie výsledkov, víťaz spravil rekord podujatia za 6:47:02, to koľko ampuliek magnézia musel vylumpovať, že bol taký rýchly? Aspoň už viem, kto minul hajzlák v tej kadibudke :-) Ozaj, ak mi chce Športreport za úspešné prezentovanie klubu postaviť sochu a nejaký akademický majster ma potrebuje ako predlohu, dajte vedieť čím skôr. Volali mi od Čaputovej, že slávnostná audiencia a štátne vyznamenanie, v STV-čke chcú nakrútiť 50-dielny dokument o mojej cyklistickej kariére, od Sagana mám pozvánku na žúrku do Monaka a Peťo Privara spomínal niečo o prezidentovaní, tak sa mi zapĺňa kalendár :-)

10Viem, že by som mal už konečne skončiť, ale tieto mýtické preteky si zaslúžia aj hlbokomyseľný doslov. Mal by som vám pateticky popísať, ako som úspechu na tomto podujatí obetoval celý svoj voľný čas, šťastie v súkromnom živote aj pracovnú kariéru, ako som siahol na úplné dno svojich fyzických aj psychických síl, prekonal sám seba a zoči voči tejto výzve spoznal svoj charakter a najhlbšie zákutia svojej duše, ako som sa zrazený na kolená vzoprel zberákovému osudu a povstal z popola ako bájny vták Fénix, že odteraz už vnímam všedné starosti úplne iným pohľadom a s pokorou prijímam túto výnimočnú výsadu, byť pravým ötztaleristom. Všetko je to číra pravda, ale povedzme si otvorene, ak som to dal ja, totálny športový antitalent s pokazenými rukami, požičanou vidlicou a magnéziovou náložou na zákrute, tak to už fakt musí dať každý :-) Dôležitejšia otázka je, čo teraz ďalej? Pred pár dňami som počul, že Marcel Hirscher ukončil kariéru kvôli strate motivácie a ja som na tom úplne rovnako. Našťastie mám už niekoľko rokov pripravený záložný plán, bicykel ide na klinec a ja začnem hrať volejbal. Presnejšie ženský volejbal. V dnešnej prihlúplej dobe, keď sa o.i. vymýšľajú ďalšie pohlavia, by to nemal byť žiaden problém a keďže zhodou okolností akurát prebiehajú majstrovstvá a možno ste niektorý zápas pozerali, pochopíte moje dôvody. Všimli ste si, čo robia všetky volejbalistky po každej výmene? Ak spravia bod, zhŕknu sa v strede do kruhu a tľapkajú sa po zadkoch. Ak nespravia bod, zhŕknu sa v strede do kruhu a tľapkajú sa po zadkoch. A po skončení zápasu? Ak vyhrajú, vybehne na palubovku aj lavička a tľapkajú sa po zadkoch. Ak prehrajú, vybehne na palubovku aj lavička a tľapkajú sa po zadkoch. Musím ešte niečo dodať? Som si istý, že na tieto dôležité momenty bude Magneto Prdelato žiadanou posilou, o ktorú sa pobije každý slovenský aj zahraničný tím. I have a dream ... už sa teším, ako si s babami tľapnem :-)

P.S.: Hľadám tréningové partnerky na kvalitnú zimnú prípravu :-)

Link na video:

Údaje z compu:

Odjazdená trasa:       225,88 km

Nastúpané:               5081 m

Čas:                          10:46:57 h. (oficiálny 11:23:34 h.)

Priemerka:                20,94 km/h

Maximálka:              88,69 km/h

Poradie:            2892 z 3761 klasifikovaných mužov, v mojej vekovej kategórii 1414 z 1764

sportreport.sk