Karpaťák 2003

16.8.2003 - Pezinok

Rača a známe stúpanie na Biely Kríž idem tiež opatrne. Foťák dávam Robovi, ktorý predsa len skôr dakoho dobehne. Kopec vyšľapávam bez problémov pohodovým tempom a hore ma už všetci čakajú. Fajn, poviem si, dnes to ide tak môžme ísť. Na Bielom Kríži sa pridali ďaľší a ideme smerom na Jur. Fotím jedna radosť až som našiel jednu dieru. No, nič príjemné, tak už si dávam väčší pozor. Ale nepomohlo. Asi o 200 m neskôr počujem psss, pss, ps, ps a už ledva stíham brzdiť. Defekt na predné. Okamžite skočil ku mne Luboš Drahoš, že mi to spraví. Normálne ma rozosmial a začal som mu stopovať čas. Čo o to, výmena je rýchla, ale pumpovanie s malou núdzovou pumpičkou bola drina pre troch. Ostatní už odišli a tak sa vydávame za nimi. Nasleduje najnekvalitnejší zjazd dolu a vravím si, že hádam už štatistiku mám vyčerpanú. Ale nie... Psss, Pss, Ps, tentokrát v zjazde a podstatne rýchlejšie. Tak a už nemám ani ďaľšiu dušu. Našťastie Miro Pilka už vyťahuje svoju. Mením, fúkam a zisťujem, že aj medzi pumpičkami sú rozdiely. Tá dvojpiestová je tuším lepšia. Tentokrát to nebol klasický defekt, ale prerazená duša o ráfik. Konečne opravím defekt a fičím dolu, kde ma už všetci čakajú. Tak hádam mám už komplikácie za sebou. Ale pre istotu sa cestou zastavujem v Pezinku a chcem kúpiť duše. No predavač bol profík, že keď som si pýtal dušu na 23-ojku plášť, tak mi podával dáku na Ukrajinu! Nech žijú profíci! Luboš a Bobo ma počkali a tak sme sa vydali stíhať ostatných na Babu. Veru už v hornej časti som toho mal dosť a chcel som sa odpojiť, ale Luboš ma podpichoval, že nech sa len držím za ním, lebo by som sa na to vyflákol a to mal pravdu. Konečne som sa vydriapal na vrchol a vychutnal zjazd do Perneku. 
Prichádzam do krčmy a len vyvaľujem oči. Toľko ľudí... V tomto bode nás tu bolo asi 25, spočítať som to nemohol, lebo sa hýbali, potvory;-) V podstate tu sa stretávajú všetci; aj tí čo idú komplet trasu, aj tí čo niektoré úseky vynechávajú. A došiel nás aj pozrieť a pofotiť aj kolega Vladko Mališ. To však už odbíjala 11-ta a tak treba sa zberať ďalej. 

Záhorácka pasáž patrí medzi najjednoduchšie a vo veľkej skupine to pekne odsýpa. Síce grupa nie je zohratá a nie je to to elegantné striedanie, ale aj tak fičíme jedna radosť až po Cerovú, kde v dedine je nepríjemný dvojdielny kopec, ktorý nás komplet rozhádzal. Ale to už sme neďaleko Jablonice a tuná v miestnej reštike si objednávame obed. Na tento nával neboli veľmi nachystaní a tak sa zdržiavame dlhšie ako by to bolo vhodné. Trošku som na to doplatil aj ja, kedže dnu som bol medzi prvými, ale jedlo som dostal až na konci. 
Po obede sme sa rozdelili. Menšia časť išla cez Bielu horu do Trstína a väčšina sme zamierili do Brezovej. Po pár kilometroch zisťujem, že pauza mi nespravila moc dobre a nejako sa neviem dostať do rytmu. To už prechádzame Brezovú a nasleduje pozvoľné stúpanie smerom na Myjavu. Maníci vpredu držia tempo a ja sa pomaličky presúvam na chvost. Keď sa cesta začala viac zdvíhať, tak som vyzistil príčinu. Nezačal mi ešte tráviť žalúdok a obed hodil spiatočku. Musím spomaliť a nahadzujem ľahké prevody. Strácajú sa mi takmer všetci v diaľke aj keď vidím, že sa balík kompletne trhá. Teraz mám však iné problémy. Snažím sa piť čo najviac nech naštartujem žalúdok, to však už stúpam na Polianku. V diaľke zbadám pezinský dres a podľa štýlu šlapania vidím, že aj Ivan Červenka sa trápi. Z mnou si v tomto teréne vychutnáva premiéru Marian Dluhý. Ako policajt na nás v pohode dozoruje Bobo. Po krátkom zjazde nasleduje ďaľšie výživné stúpanie na Dlhý vŕšok. Kríza mi však ustupuje a na ľahkých prevodoch sa dostávam do pohody. Už sa približujem aj k Ivanovi. Konečne žalúdok prijal obed a nohy sa mi rozpletajú;-) Tuná však konečnú schytal Ivo Jasenčák, ktorému praskla predná vidla. Ešteže držala pohromade a nedošlo k pádu. V Košariskách sa čakáme a k skupine prichádzam spolu s Ivanom. Do Vrbového ideme pohromade slušným tempom. Tam si dávam dve kofoly a niečo na podporu trávenia, za hrsť energie a pridávam sa prorokovaniu o nasledujúcom bombóniku, úseku Vrbové - Trstín. 

Osobne tento úsek mám rád, ale množstvo hupáčikov treba vedieť jazdiť. Dopreu vystrelil Martin Mišovič a my sme už za ním pokrikovali a tešili sa na jeho zhasnutie. O 5 km sa tak aj stalo. Mne sa šlo klasicky dobre a tešil som sa na každý kopček. Aby však všetko nebolo také ideálne, pri jednom stúpani mi pri zhadzovaní na malý prevodník padá reťaz a musím zastať. Dobre ma to vytočilo a kým som dal bike do poriadku, všetci už boli fuč. Všetci nie, Bobo ma počkal a ťahal špicu, čím ma vytiahol aj z depky. Dostal som sa do tempa a tak sme začali pomaly dobiehať a predbiehať už rozpadnutú partiu. Do Trstína sme nakoniec prišli v skupinke s Mizom, Lubošom a Ivanom. V krčme som nebol ani veľmi unavený a obecne vačšina z nás bola v pohode. Počkali sme ešte oneskorencov a vydali sa do cieľa.
Efekt skupiny sa prejavoval perfektne a aj mierne kopčeky, ktoré nás čakali cestou do Častej sme v pohodičke prefičali. V tejto pasáži to odtiahli najmä Haluškovci a Juraj Teplan. Naše dresy sa začali zasa hromadiť v druhom slede - blíži sa náš domovský terén, tak si to medzi domácimi rozdáme. Presne tak aj bolo. Na stupanie na Červený Kameň prišla skupina pohromade, ale hneď sa potrhala. Ja som sa držal v strede, asi 10 m za Mirom Pilkom a Ivanom a na vrchu som ich predsa len dobehol. Ivan poznamenal, že sme sa pekne tímovo poskladali, ale v zjazde som to skoro pokazil. Na zákrute do Píly som to skoro neubrzdil. Za pílou sme vytvorili 6-člennú skupinku, ktorá už vlastne ani nestíhala ubehnutú trojku vpredu. Jožo von Bahoň, Juro Teplan a Andrej Matiašovský boli nad naše sily. Ešteže som dal foťák Jožovi. 
Šlo sa veľmi svižne a tak v Harónii sme sa už rozpadli. Zo skupiny som sa ocitol posledný a túžil som byť už hore. Nahodil som ľahšie prevody a krútim. Vidím ako po mne má problémy aj Miro Pilka. U neho to vyzerá na energetickú krízu. Mne ľahké prevody pomáhajú a postupne sa blížim k Mirovi a asi 2 km pred cieľom ho aj dobieham. Počítal som, že pôjdeme pokope, ale akonáhle sme prišli k najstrmšiemu úseku, Miro stráca. Nahodil som si dozadu 26-tku a stúpam poslednú pasáž. Som v akomsi príjemnom tranze a takto som obiehal aj Laca Drusca, ktorý sa v poslednom úseku trápil. Ivana mám na dohľad, ale toho už nezdolám. Už vidím fotografov ako si na mňa štelujú foťáky a veru som rád, že už je koniec. Pocitovo síce je mi fajn, ale unavený som poriadne. Preberám foťák a fotím všetkch, čo prišli na Zošku. Ak som to dobre spočítal, bolo nás hore 15, čo je rekord na tejto akcii! 

Takže všetky naplánováne prekážky zdolalo tento rok 8 ľudí a piati mali o jeden kopček menej. Toľko štatistika. Ešte sme zbehli na pivko a jedlo do Pezinka a už za súmraku sa rozišli domov.
Čo na záver - chcem sa všetkým čo prišli poďakovať, že si našli čas si s nami zajazdiť. Myslím, že tento rok všetko prebehlo ako malo a dúfam, že sa ešte postretáme aj na ďaľších ročníkoch...