Fatransko-Strážovský cyklomaratón 2002

7. ročník, 14.9.2002 - Mošovce, 224 km, prevýšenie 3300 m

Dlhšie plánovaný vrchol sezóny (resp. jeden z vrcholov) prišiel ani som sa nenazdal. Zo súkromných dôvodov som síce posledné dva týždne netrénoval (okrem samotnej časovky), ale ani to ma neodradilo štartovať na tomto ročníku. Nakoniec, veď som štartoval na každom ročníku. Posledný sa konal v roku 2000 a po opotrebovacej pauze sa tento rok konal už siedmy.
Samozrejme, prihlásil som sa na najdlhšiu trasu. Podľa pravidiel sa dala skrátiť, takže som mal aj technologickú rezervu. Ivan Červenka vybavil priamo v rekreačnom areáli chatky a tak celej partii nestálo nič v ceste prísť. Prišli sme v piatok v dosť chladnom počasí.  Registrácia odštartovala o 17-tej a ja som vyfasoval 12-tku. Veru, bol som rád, že som si zobral aj zimné oblečenie, lebo chlad bol riadny. Večer prebiehal obligátne chystaním si bicyklov, pripínaním čipov, popíjaním vínka a kecaním.
Horšie to už bolo ráno. Otvorím oči a vidím hmlistý opar, sklá na oknách zamrznuté a prenikavý chlad. Ojoj, nebude ráno dobre...

Peťo Haluška nás už informuje, že mu v aute teplomer ukazuje -1. Brrrrr, obliekam všetko čo mám a veru obliekol by si aj dačo ďalšie. Veď naposledy, keď som sedel na biku som bol vyletnený a bolo teplúčko. Raňajky do mňa šli veľmi ťažko, nakoniec nebolo sa čo čudovať. Boli v chladničke a zmrznuté na kosť a za tú chvíľu nerozmrli. Čas strašne utekal a tak šup do handier a pomaly na štart. Tento rok sme obsadili všetky trasy, dokonca Luboš Drahoš šiel so synom na sedačke. Chudák Kubko - musela mu byť veľká zima. 
Prichádzame na štart. Na Polare mi teplomer ukazuje úžasné 2 stupne nad nulou. Ešte aj ten displej na tacháči je pomalý. Sledujem ľudí okolo seba. Od totálne vyletnených až po komplet zimnú výbavu. Mňo... V zateplenom sa rekordy netvoria, ale radšej myslím aj na svoju starobu a kĺby si poctivo chránim. Len tie letné rukavice. Bude mi zima.

7:05 - štart. Tempo sa po vyjdení z Mošoviec rozbehne do slušných maratónskych obrátok a moje stuhnuté nohy na to riadne nadávajú. Našťastie, zo začiatku sa ide rovnou cestou. Nebyť zimy je to prekrásne ráno. Vychádzajúce Slnko sa prediera nielen kopcami, ale aj zahmlenými údoliam a príroda nám ukazuje celú galériu úkazov. Nanešťastie optická idilka končí, keďže sme zatočili do kopcov a doslova vleteli do hmly. Tempo sa neznižuje a tak dobrovoľne sa usadzujem na konci veľkého poľa. V okolí Necpalov už je toto pole rozbité a ja dakde vzadu v kľude prechádzam nebezpečný zjazd. O pár chvíľ prejdeme odstrašujúce hupáky a na rovinke k Žabokrekom sa už formujú skupinky. Tá moja sa nakoniec pekne rozrástla. 
Je tu aj vačšina z nás, čo plánuje ísť dlhú a tak sa snažím v nej zabývať. V okolí Žabokrekov nám vykuklo Slniečko, ale prvé vlnky v podhorí Malej Fatry zasa pritiahli chladivú hmlu. Teplota 3 stupne a chlad preniká zimným oblečením akoby som nemal nič na sebe. Krútim nosom a dúfam, že to dlho nebude trvať. Čo je však horšie sú totálne zmrznuté prsty, ktoré odmietajú brzdiť a radiť. To sa už blíži Jasenovo a prvá občerstvovačka. Ani ma len nenapadne zoskočiť. Síce tu zasvietilo Slniečko, ale keby som zoskočil, asi by som sa rozbil o asfalt ako sklo. Totálne skrehnutý. Tak aj stúpam na Vyšehradské sedlo. Dačo fotím, aj Juraj ma odfotí a začínam sa pomaly roztápať. Prvý krát sa mi ide dobre. Nanešťastie kopec je krátky a nestihol som sa dostať do pohody a rozohriať sa. Zjazd do Nitrianskeho Pravna idem v miniskupinke. V dolnej časti obieham a fotím náš babinec čo sa rozhodol ísť 65-ku. Ešte malý stupáčik a som v Pravne. Nasleduje zákruta a mierna nahor do Kľačna. Ocitám sa vo väčšej skupine, na 100 m od nás je ešte väčšia a tak sa všetci snazia ju doskočiť. Ale čo to? Dajako sa zasa neviem rozkývať. Pomaly sa prepadám a už sa ani nesnažím dohnať skupinu. Pocit mám ako by som sa skladal z dvoch protichodných častí. Hlava a ruky už v pohode, ale žalúdok ako od cudzieho a nohy od tretieho. Pohrávam sa s myšienkou na krátku trasu. Lenže Slnko dáva prísľub pekného počasia a neviem odkiaľ aj dôvera v seba, že ma to prejde ma prehovorila na dlhú. Tak zatáčam vľavo. 

Teraz ma čaká Fačkovské sedlo. To je môj kopec. V prvom ročníku pri ceste späť som tam mal pád a odvtedy je to moja výzva. Najprv v miernom stúpaní som vystriedal hádam všetky kombinácie prevodov, aby som si našiel optimál. V strmšom stúpani už nešpekuľujem a hádžem ľahšie a ľahšie prevody. Paradoxne čím väčšie stúpanie, tým nižšie tepy. Prichádzal stav, že by som si ľahol na asfalt. Už vidím najstrmšiu časť pred sebou, ale mne sa nechce krútiť. Tak to štrikujem cez cestu hore dolu a okolo mňa prebiehajú veľkou rýchlosťou cyklisti a iní slimáci. Aj Bobo prefrčal ako na motorke a pobavene sa na mňa díval. Určite vyzerám ako by som mlel z posledného. Ale mne sa len nechcelo. Moja zákruta ma trošku prebrala, ale nie nadlho. Na hrebeň som sa dostal v pohode. Zjazd ma však vrátil naspäť. Tichúčko sa mi do žalúdka nasťahoval kŕč a nohy si šli vlastné preteky. Našťastie ma dobehla skupinka a tak som dajako prišiel do Čičmian. Tam ma už čakali parťáci. Trochu fotím, trochu jem. Idú mi len banány. Už v duchu si nadávam, že som mal ísť krátku. No nič. Nasadám a idem za svojimi. Čakali ma 7 minút. V inak celkom sympatickom stúpaní na Strážovské sedlo mi však miznú za záverečnou zákrutou a tak ma asi čaká sólo zjazd do Ilavy. Našťastie dobieham jedného predo mnou a pár kilákov ho potiahnem. Keď sa však snažím tomu dať obrátky, začal sa mi vzpierať žalúdok. Mal som nutkanie na vracanie a prechádzalo to len keď som zvolnil. No hej, to asi tie primrznuté raňajky, ja hlupák. Tak sa poslušne zaraďujem a idem v háku. Ešte som kúsok potiahol špicu za Košecou, ale v Ilave sa už definitívne porúčam za neho. Skúšam nasadiť niečo kofeínové, ale nepomáha to. Prefičí okolo mňa jedna skupinka, druhá a ja nič. Vtedy sa mi prihovára jeden biker a pýta sa na preteky a veci okolo. V prvom momente by som ho zastrelil, ale debata s ním mi vcelku pomáha. V strmšej časti na Homôlku však už radšej rezignujem a idem sám. Nahodil som najľahší prevod a idem takou 8-čkou hore. Zisťujem, že to vcelku ide takýmto tempom. Skúsim pridať a hneď žalúdok. Však ja nič! A tak radšej len tak jemne pokračujem. Už ma vôbec netrápi, že ma niekto predbehne. Začal som špekulovať o zberáku, ale keď som si uvedomil, koľko by som na neho musel čakať a kedy by som prišiel do cieľa, tak som túto myšlienku zavrhol. Na Homôlke som obiehal jedného cyklistu - mal odpadnutý pedál. Hore pre neho maratón skončil. Škoda. Na občerstvovačke odovzdane pozorujem ako sa organizátori márne snažia rozchodiť snímač čipov. Asi majú preseknutý kábel. Chvíľku som si oddýchol a nasadám. Spolu s ešte jedným cyklistom to vcelku slušne rozkrúcame dolu. Normálne som mal z toho dobrý pocit. Až po odbočku dolu smerom na Zliechovskú dolinu, či ako sa to tam volá. V stúpaní mi to už nešlo ako jemu a tak si volím vlastný rytmus. V krásnom prostredí pomaly sa štverám hore.  Viem, že Pred Zliechovom je stojka s 20 % stúpaním a pomaly sa chystám do ringu s ňou. Práve ma obieha cyklista a hovorí mi, aby som vydržal. Pokúšam sa vyčariť úsmev a hovorím mu, že to poznám. Poznám, ale tento rok som to musel vytlačiť. Ako alibi som vyfotil zo dva zábery statočnejších cyklistov a pokračujem ďalej. Na Strážovské sedlo to šlo a zjazd do Čičmian takisto. Konečne pauza. Asi som už mal veľkú sekeru, lebo na občerstvovačke sa ma pýtali, či som posledný. Dakde v kostiach som cítil, že zďaleka nie. Nakoniec si to vyžehlili povzbudzujúcimi slovami a úsmevmi a ja som spolu s ďaľším vyrazil ďalej. Tých pár kilákov dolu to šlo, ba sme dobehli niekoho pred nami. Vzápätí sme však zabočili vpravo na Fačkovské a ja som im unikol dozadu. V takom uzmiernenom stave so sebou som sa pomaly vyšplhal nahor. Záver Fačkovského je nechutne strmý, ale vcelku mi to ušlo. Teraz však pozor!... Nasleduje zjazd a moja zákruta! Tomuto úseku na Fačkove už dávnejšie hovorím fuckov - ale pssst..., nešíriť ďalej. Peeekne pomaličky som vybral zákrutu a potom pohodový zjazdík. Pomaly vyťahujem dačo jesť, piť a kilometre nabiehajú. Tak a je tu posledný veľký kopec - Diel. Z Kľačna mi to ide 20-tkou a vcelku príjemne cesta ubieha. Síce cesta sa zdvíha a rýchlosť mi klesá na 16, ale to mám k vrcholu asi 2 km. Pri tejto revolúcii k optimizmu mi však škrt cez rozpočet spravila z ničoho nič sa zjavená bolesť v ľavom kolene. Chytro som zľahčil prevody a dostal bolesť pod kontrolu. Síce som posledný kilometer vyšiel 11-tkou, ale mám ho za sebou. Tak a teraz dolu.

Do zjazdu som sa nehrnul. Poznám už, že strmšia časť rýchle skončí a hlavné je už prísť do cieľa. Čas je už aj tak hanebný. Pred dvoma rokmi som práve v tomto okamžiku bol v cieli. Nutkanie na vracanie sa už síce neobjavilo, ale mierna bolesť úponu a začínajúca únava varovne dvíhala prst. A ja som poslúchal. 30-tkou som prešiel Kláštorom pod Znievom a za ním rovno dolu som sa dostal na hlavnú cestu. Tento úsek bol kritický na poblúdenie, lebo šípky tu boli vľavo aj rovno. Aj kočky na 65-ke sa sťažovali, že tuná poblúdili, čo je škoda v inak dobrom značení. Na hlavnej ceste mi začalo fúkať spredu zboku dajaký SZ vietor aj ako fúkal, tak mi bral aj energiu z tela. Rýchlosť oscilovala okolo 20-tky a cítil som sa vyčerpaný. Žabokreky s občerstvovačkou mi boli vyslobodením. Dal som si ešte jednu kofeinovú dávku, niečo popil a zajedol dávkou banánov, postál som zo 5 minút a riešil dilému ísť do cieľa, či čakať na zberák. No, necelých 20 do cieľa... A mám čakať 2hodiny či viac na zberák? Tak nasadám a v polotranze odchádzam. V polosne sa približujem k cieľu a v Necpaloch na 18 % stupáku bez váhania zoskakujem - tiež po prvý krát. Pomaličky asi začal zaberať kofeín, lebo keď som nasadol, tak to aj trošku šlo. 

A keď som prišiel do Blatnice už som vedel, že prídem do cieľa. Ešte som si vyfotil posledný strmák a už sa naň škriabem. Zrazu z ničoho nič sa ku mne ktosi prihovorí. Skoro som spadol z nôh. Žena na cesťáku... Dačo sme prehodili a spomenula, že už šla tento maratón. Klobúk dolu. O to väčšie prekvapko bolo v cieli, keď ju vyhlásili ako druhú na krátkej trase. Do Mošoviec som už vjazdil s pocitom, že to mám za sebou. Cieľ som preťal v katastrofálnom čase cca 9.45, ale musím sa priznať, že som sa ešte takto nevytrápil na FSCM. Takto som vlastne naplnil aj iné dimenzie maratónu a o to viac sa viem vžiť do kože ľudí čo prídu medzi poslednými, keď už víťazi majú ceny a ostatní popíjajú pivko. A pre nich aj tento pre mňa zlý čas je údaj čo si veľmi vážia a dúfam, že všetci organizátori na každej akcii budú k nim pristupovať rovnako ako k prvým.

Resumé: Táto akcia už má svoju latku a históriu. Aj dnes splnila svoj štandard, drobné pripomienky hádam mám k niektorým miestam kde nebolo jasné značenie a v okolí Ilavy keď som prechádzal križovatkami už tam nebol žiaden policajt. A ešte jednu drobnosť. Z našej Partie na treťom mieste prišla Gabika, (teda zasa sme bodovali) a bola trošku smutná, že nedostala medailu, lebo to bola prvá bedňa pre ňu. Tak odporúčam na budúci ročník aj dajaké medaily;-)