Logo

Vyššie ako na Gerlach na bicykli

Na začiatkuTak ako pre moslimov je životným cieľom púť do Mekky, tak medzi cyklistami-vrchármi je absolvovať aspoň raz za život niektorý z tých najvyšších alpských či pyrenejských priesmykov či sediel. Na „reporťáckych“ stránkach o tom čítame skoro pravidelne. Je to silná motivácia a tak nečudo, že sa potom každý s takým úspechom chce pochváliť, či podeliť s ostatnými. Rád by som sa medzi nich zaradil aj ja.

 

My s Maťom sme si vybrali hneď druhý najvyšší v Európe – PASSO DELLO STELVIO. S Dolomitmi a ich „dvojtisícovkami“ sme sa zoznámili pred tromi rokmi na maratóne, takže sme už z časti vedeli „do čeho jdeme“. Zvyšok informácií sme si doplnili prostredníctvom literatúry (hlavne z knižky M.Tretinu „Jak se jezdí do nebe“) a internetu. A tak nadišiel deň D.

Sedlo zdolaVo štvrtok dopoludnia sme absolvovali presun do talianskeho Vipitena (Sterzing), ktorý sa nachádza kúsok za rakúskymi hranicami, 20 km pod Brennerským priesmykom. Po 7 hodinovej jazde sa nám doslova žiadalo rozhýbať naše kostry a na „pretočenie“ nôh sme si vybrali jednu z priľahlých dolín. Naivne sme si mysleli, že to bude rovinka. O to väčšie prekvapenie nás čakalo za mestom, keď sa cesta nečakane začala dvíhať a na relatívnej rovinke – aspoň opticky to tak pôsobilo – nám kompjúter ukazoval 6-8% stúpanie. Previezli sme sa dolinkou Val di Vizze a na tréningu nastúpali vyše 600 výškových metrov. Večer bojovali naše telá sami so sebou. Na jednej strane únava z cesty a z „rozjížďky“ nás tlačila na lôžka, ale na druhej strane „štarťák“ – čiže napätie z nadchádzajúceho dňa – nás držal pri vedomí. Ale nakoniec sme zaspali spánkom spravodlivých.

Pod vrcholomZbalení sme boli už pred raňajkami, takže po nich sme mohli kľudne vyraziť. Tu sa ukázala mierna chybička v menežovaní programu. Do dedinky Prato nebolo 100 ale 120 km a cesta netrvala plánovaných 1-11/2 hod. ale vyše dvoch hodín. Zdržal nás prejazd Merana a jazda serpentínami cez Passo Giovo. No ale zvládli sme to a okolo jedenástej sadáme do sediel a vyrážame. Oneskorený štart má len jednu nevýhodu, že už pekne cítiť účinky slnka. V doline je 300C, ale dá sa to vydržať. Hneď za dedinou predbiehame sympatickú bajkerku a netušíme, že sa s ňou budeme míňať celý náš výstup. Sklon bol rovnomerný a stále sa pohyboval od 5-7%. Za dedinkou Gomagoi sa objavuje prvá serpentína a má číslo 48. Presne toľko zákrut nás čaká na vrchol a väčšina je očíslovaná. Chýbajúce si asi niekto vzal ako suvenýr. Robíme dokumentačný záber a pokračujeme v stúpaní. Po chvíľke sme v obci Trafoi, kde si v chládku dávame malú prestávku. Scenéria sa pomaly otvára a nad nami vidíme zasnežené štíty, ktoré obklopujú túto dolinku. SerpentinyMáme za sebou tretinu trasy, ako podľa tachometra v km, tak aj podľa výškových metrov. Odtiaľto už sklon neklesne pod 7% a aj serpentín pribúda. Našťastie ešte stále ideme medzi stromami, takže v tom chládku sa tá horúčava dá vydržať. Na to, že tu sezóna iba začala (oficiálne otvorenie priesmyku bolo pred dvomi týždňami), je tu dosť hustá premávka, hlavne motoriek. Druhú prestávku si dávame pri chate Franzeshöhe odkiaľ je už vidieť aj náš cieľ – ale aj čo nás čaká, ešte 22 zákrut a vyše 600 výškových metrov. Čiže posledná tretina. Dosť tu fúka, síl ubúda, takže niektoré úseky ťaháme na doraz. Viac problémov má Maťo, lebo už na svojom cesťáku nemá kam prehodiť, ale má iné výhody voči mne – je o 10 rokov mladší, má ľahší bicykel a ide bez batožiny (mňa prezýva „taštičkár“, lebo si v nosiči veziem náhradné oblečenie a nie najľahší foťák). Nakoniec tie prevody rozhodli. Skalp zo Stelvia držím prvý. Je to fantastický pocit vydať zo seba všetko. StelvioMáme neuveriteľné šťastie. Sme vo výške 2758 m nad morom a je tu až 170C a mierny vietor. Nevyhnutné fotenie na pamiatku pri tabuli, suvenýri a niečo do žalúdka. Kocháme sa výhľadom, trávime žemľu s klobásou a vychutnávame pohodovú atmosféru. Tak na takéto chvíle sa nezabúda. Zjazd prebehol bez problémov, akurát sme brzdili za jednou zákrutou, lebo tam ležal motorkár a bolo pri ňom pár osôb. Po malej chvíli už išla proti nám aj sanitka. Takže všetko dobre dopadlo. V penzióne sme si po večeri dali fľašku červeného na oslavu „víťazstva“. Večer sme zaspali ako zarezaní.

V sobotu sme si na vyklepanie nôh vybrali jazdu údolím Eisacktal do Brixenu, spojenú s obedom a prehliadkou historického centra mesta. Cestou späť sme otestovali značenie a kvalitu cyklistickej cesty, aby sme mali chvíľu pokoj od áut. Jediným zádrhelom bol fakt, že asfalt bol občas vystriedaný šotolinou, čiže nič pre cesťáky.

JaufenpassKeďže sme boli ubytovaní pod dvomi „dvojtisícovkami“ – Jaufenpass a Penser Joch, nemohol som z tohto kraja odísť bez skalpu aspoň jedného z nich. Vybral som si ten prvý. Maťo už mal dosť „lámania“ ťažkých prevodov a volil jazdu po priľahlých dolinách. Ja som hneď po raňajkách vyrazil na juhovýchod cez dedinku Casateia. Hneď za dedinou začalo stúpanie 5-7%, ktoré bolo po celých 15 km na vrchol rovnomerné, takže zvolené prevody som nemusel celú cestu meniť. Aj tu boli serpentíny číslované, ale opačne ako na Stelviu, čiže od jedničky. Posledná mala číslovku 10. Bolo po daždi a v chladnom vzduchu sa mi hore šľapalo veľmi dobre. Premávka minimálna, takže úplná pohoda. Zastavil som až v sedle pri tabuli, ktorá mi oznamovala, že som zdolal Passo Giovo (Jaufenpass) s výškou 2094 m. Poprosil som obsluhu miestneho kiosku, aby ma zvečnila a na oplátku som mu spravil kšeft, keď som kúpil zopár pohľadníc a tričko pre manželku. Spokojný s dosiahnutím ďalšieho cieľa, ktorý bol vlastne takou čerešničkou na torte za celým naším výletom, som sa v pokoji spustil späť do Vipitena, kde ma už čakal Maťo. Naložili sme bajky do auta a trádovali diaľnicou až do Bratislavy.

Dodatok.

Presne týždeň po akcii som si cez internet klikol na webkameru zo Stelvia. Všade sneh a teplota -10C (ako u nás v lete na Lomničáku). Tak tomu hovorím mať šťastie.

sportreport.sk