Rock FM cyklomaratón 1999
- Napísal: Rasťo Trubač
- Published in Cestná cyklistika
Tento rok bol pre mňa výnimočný. Škaredý bacil zapríčinil, že som maratón absolvoval spoza volantu auta ako doprovod kamarátom, aj keď ešte v predvečer akcie som bol rozhodnutý ísť na bicykli. Ale to už je osud...
Ale poďme na štart... O 4 ráno som prišiel na Zlaté piesky, ktoré ma privítali kvapkami dažďa. A asi chceli privítať takto všetkých štartujúcich, pretože ako pribudali ľudia, tak pribúdalo aj kvapiek. Nuž a ako sa schyľovalo ku štartu, už bol riadny leják. Zaskočení cyklisti tak mĺkvo a netrpezlivo čakali na štart... Našťastie ten prišiel čoskoro a vyrazilo sa... Smer Vajnory, Čierna Voda, Slovenský Grob, Chorvátsky Grob, Senec a smerom na Sládkovičovo. Dážď neustával, skôr naopak, leják výdatne zalieval balík a nikto nemal na sebe suchú nitku. Určite sa mnohým v mysli vynárala analógia spred roka... Za Sereďou však dážď začal ustávať a občas prebleslo Slniečko nádeje. Nuž a pred Nitrou už prestalo pršať. Nálada sa zlepšila a už začali aj kolovať fóry a zlepšováky na štýl to nechcelo šiltovku, ale podbradovku, lebo voda viac strieka odspodu...
Nuž a ako schla cesta, tak sa postupne cyklisti zbavovali plášteniek a návlekov a pomaly schli za jazdy. Ale aby to nebolo až také jednoduché, za Nitrou prišli prvé terénne vlny a ani defekty sa nazapreli. Takže už väčsina balíka sa tešila na prvú pauzu na Zubore, kde sa mohli v pokoji prezliecť do suchého, občerstviť a dať do poriadku bicykle aj sily.
Po pauze nasledoval zjazd na Pohronie a rozdelenie do malých skupín. Je to jeden z najkrajších úsekov, ale aj najnebezpečnejších kvôli hustej doprave. Po pár kilometroch sa skupinky spojili do jedného celku a šľapali ďalej na ďalšiu zastávku neďaleko Hronskej Dúbravy. Tam už Slniečko krásne svietilo a pomáhalo im zabúdať na to, že v nohách už majú 180 km. Ale aj tak táto pauza prišla vhod. Treba sa občerstviť a uvoľniť nohy predsa!
Každý vedel, že prichádzajú Donovaly a tie veru preveria aktuálnu formu každého. Ešte po Banskú Bystricu išiel balík pokope, ale hneď za ňou sa celá veľká skupina začala drobiť na menšie a menšie. A keď prišlo k strménu stúpaniu, už mal každý toho plné okuliare... Konieckoncov je to vidno aj na zopár tvárach z našej pezinskej partie...
To však ešte nebol vrchol. Slniečko pekne zasvietilo a tiež si ukrojilo zo síl cyklistov, ktorí meter po metri zdolávali kopec. nebolo to inak ani pri organizátorovi a štartujúcom č. 1 - Efovi.
Síce už pod vrcholom, ale stúpanie tuná opäť naberalo na grádoch, sa po jednom či malých skupinkách škriabali aj ďalší.
Až konečne prišiel vrchol... Na Donovaloch bolo krásne slnečno, vo vzduchu lietali paraglidisti a vonku hrala ľudová hudba. Po potrebnom obede nasledoval krátky oddych, ktorý môj kamoš Dubák využil aj na výmenu prevodov;-)
To počasie vydržalo až do konca a z diaľnice do Mikuláša bolo krásne vidieť Tatry. Hoci nie každý už mal síl si tieto pohľady vychutnať, zakrátko nasledovalo záverečné stúpanie na Jasnú, kde bol konečne cieľ. A bolo jedno, či bol prvý alebo posledný, každý zožal ovácie divákov a v cieli slastný pocit absolvovaného maratónu...
Čo dodať na záver? Pre mňa asi toľko, dúfam, že ďaľší ročník už nepremeškám a že budem opäť v poli aktívne štartujúcich.