Fatransko-Strážovský maratón 1994

V piatok (1.7.1994) sme si s Mirom a Rasťom zobrali dovolenku, nahádzali bicykle do Lady a išli sme do Martina. Boli sme ubytovaní na internáte. Veľa sme toho nenaspali, lebo tam bolo obrovské množstvo komárov - museli sme mať otvorený balkón, lebo bolo veľmi teplo.
Vstali sme o 5:00 a na štarte sme boli o 6:15. Zišlo sa nás tu 113, pričom sme vyštartovali o 7:00. Prvých 30 km sa išlo v pohode. Taký rovinatý úsek sa už nikde nezopakoval.

Išli sme rozťahaní po celej ceste. Doprovodné vozidlo zastavovalo všetky autá v protismere. Na každej dôležitejšej križovatke stál vojak s červenou zástavkou. V prvom kopci sa peletón definitívne roztrhal. Tu som naposledy videl Mira aj Rasťa. Nepríjemné boli zjazdy, hlavne kým nás bolo ešte veľa. Ide sa 50-60 km/h, okolo je plno cyklistov, ktorí sa pchajú do zátačiek. Na to doplatil v jednom zjazde Rasťo. Asi na 150. km ho poslal k zemi nejaký Čech. Zobrali ho do nemocnice. Ale našťastie to dobre dopadlo. Mal zodratý lakeť a trochu stehná. Vďaka kvalitnému tričku si ostatné časti tela nezodral. Bicykel mal osmičky (nie veľmi veľké) a zodratý Rolls.

Dolu kopcom som dohnal prvých. Za chvíľu sme sa už driapali na Fačkovské sedlo. Tu už začali poriadne kopce. Kúsok pod kopcom mi opäť ušli najlepší, tak som sa ich pokúsil dohnať dolu kopcom. Je ale dosť nepríjemné, rýchle zjazdovať v neznámom teréne. V jednej zátačke som mal na mále. Zátačka bola stále ostrejšia a ostrejšia. Navyše sa v nej objavilo auto. Dobre to ale dopadlo. Potom som už tak neriskoval. Prvú skupinu sa mi podarilo doraziť. Všimol som si tam týmovú jazdu nejakého martinského týmu. Keď išiel niekto z nich na cik-pauzu, hneď išli dvaja na špicu a brzdili tempo. Mali aj vlastné doprovodné vozidlo, ktoré im poskytovalo ľubovolné množstvo tekutín a traťoviek. Hlavne isostar som im závidel, lebo prvá občerstvovačka bola až na Homôlke (štvrtý kopec na 100. km), pričom podľa rozpisu mali byť každých 55 km. S jednou 7 decovou fľašou to nebolo nič moc.
V Ilave (na 90. km) to išlo ešte dobre. Potiahol som si aj špicu, takže som bol chvíľu úplne prvý. Aj tu sa potvrdilo, že pokiaľ sa ide vo väčšej skupine, čas aj vzdialenosť ubieha (subjektívne) veľmi rýchle. Priemer bol skoro 34 km/h (s 3 kopcami).

Po Ilave nasledovala Homôlka. Od rána bolo optimálne počasie, ale tu už začínalo byť dosť teplo. Teplo a smäd spravili svoje: utiekla mi 25-členná skupina (tých sa mi už nepodarilo dobehnúť. Na Homôlke bola konečne občerstvovačka, ibaže som si mohol dať do fľaše (už bola prázdna) jednu minerálku a na ďalšiu som nemal nárok. Asi po 20 km bolo po minerálke.

Po 10 km nasledoval asi 500 m kopec, v ktorom, keď som išiel zo sedla, sa kĺzalo koleso, a keď som bol v sedle zdvíhalo sa mi predné koleso ...
Ďalší kopec bolo Fačkovské sedlo (teraz sa išiel v opačnom smere). Tu som mal asi najväčšiu krízu (bol som úplne dehydrovaný a navyše som mal prázdnu fľašu). Išiel som chvíľu v 4-člennej skupine. Aj mi dali napiť, ale bola to len obyčajná voda (bolo to, ako keby som sa ničoho nenapil). V tejto skupine som sa neudržal. Pod vrcholom som dobehol jedného, ktorému to išlo ešte horšie ako mne. S ním som išiel až do cieľa (na nasledujúcej občerstvovačke sa prebral). Občas k nám niekto pribudol, inokedy odbudol.

Po zjazde z Fačkovského sedla sme boli odhodlaní vypiť viac ako jednu minerálku. Museli sme vyzerať asi veľmi zle, keď sme mohli vypiť mineráliek, koľko sme chceli. Ja som hneď vypil 2 minerálky a jednu som si nalial do fľaše. Po občerstvovačke sme hneď stúpali do ďalšej nechutnej brdky (aj túto sme už išli, ibaže v opačnom smere). Po zjazde boli pri ceste zavlažovacie rúry, z ktorých striekala voda. Nechal som sa poriadne ostriekať. V tej horúčave to bolo veľmi príjemné. Keď sa voda odparila, vôbec som nevidel cez okuliare, taká bola tá voda špinavá (našťastie nesmrdela).
Potom sme už videli tabuľu Martin 12 km. Ale nám podľa cyclocomputera chýbalo 50 km. Asi 30 km bolo 6-8 hupákov s prevýšením 40-80 m, pričom v niektorých som bol rád, že mám 39/26. Dolu kopcom sa to veľmi nedalo využiť, lebo tam boli nepríjemné zátačky a dediny s úzkou cestou bez chodníkov. Tých posledných 50 km som stále videl, kde máme cieľ (bol tam vysielač). Bola to hrozná výška. Mali sme vystúpať z nadmorskej výšky 400 m do 1250 m. Na 220. km som bol pod Martinskými hoľami. Bol to najnáročnejší kopec aký som kedy išiel a navyše bolo hrozné teplo. Prvé 2 km mi to ešte išlo (12-13 km/h). Potom sa to zostrmilo a išiel som na 39/26 rýchlosťou 6-8 km/h. Toto trvalo asi 3 km. Mal som pocit, že stojím na mieste. Zo vzdialenosti takmer vôbec neubúdalo. Na cyclocomputer som sa vôbec nemohol pozerať, lebo ma to znervózňovalo. Posledných 10 km mi trvalo viac ako hodinu. V druhej polovici Martinských holí som videl zopár cyklistov ležať nehybne na zemi, ktorí zbierali sily do ďalších km.
Záverečných 400 m sa to opäť riadne zostrmilo a z posledných síl som sa rútil rýchlosťou 7 km/h do cieľa. Po 8:45 hod. som bol konečne v cieli! Skončil som na 26. mieste. Priemerná rýchlosť bola 26,5 km/h. V cieli som sa dozvedel, kto bol prvý. Prvý skončil Igor Šmýkal a druhý Peter Maňkoš! Zrušili aj martinských cyklistov s doprovodným vozidlom. Miro prišiel v prvej štyridsiatke.

V cieli bol guľáš (nemohol som ho ani vidieť). Ale na pitie nebolo nič!!! Kúpil som si aspoň minerálku. Keby som sa mal v cieli rozhodnúť, či mám ísť na nejaký ďalší maratón, bez váhania by som povedal, že na žiadny už nikdy nepojdem!. Mal som toho plné zuby.
Zjazd z Martinských holí bol náročný. Stále som musel brzdiť. Dole ma už od brzdenia boleli ruky.

Dva dni pred maratónom ma poštípala včela. Po prvom dni mi napuchla na pol lakťa a po maratóne už som mal napuchnutý úplne celý lakeť (vozil som snáď 1 kg navyše). Po maratóne som išiel rovno na pohotovosť dať si pichnúť včeličku na odpuchnutie lakťa. Z pohotovosti sme si išli z Mirom kúpiť džúsy, lebo sme boli hrozne smädní a minerálky sme už nemohli ani vidieť. Konečne sme sa do sýtosti napili ...

Prespali sme v Martine a na druhý deň sme išli domov. Rasťo tvrdil, že už ho v živote nedostaneme na maratón. Mne s Mirom sa to na druhý deň už páčilo a tešíme sa na ďalší.