Trnavsko-Kopaničiarsky maratón 2003

Pretože ostrý štart je až v polovici trate, tak zo začiatku organizátori udržujú tempo asi 27-28 km/h, vpredu ide auto. Polícia reguluje všetky križovatky. Po Vrbové je rovina, balík sa stále premiešava, na niektorých vidno, že sa len učia jazdiť v skupine. Jeden chlapík napr. potreboval močiť, tak jednoducho zabrzdil a vybočil na kraj. Zhodil pri tom pár ľudí. Podobných pádov bolo vraj viac, neviem, videl som iba jeden. Našťastie sa postupne situácia trochu zlepšuje.
Za Vrbovým začínajú kopanice a trať sa začína vlniť. Niektorí čo nevládzu do kopca a prepadajú sa dozadu, potom s o to väčším nadšením zase v zjazde zbytočne a riskantne všetkých predbiehajú, aby dolu zase spomalili. Cesta je tu samý výtlk, treba byť v strehu. Mám pocit, že sa teraz ide trochu svižnejšie, prechádzame cez Starú Turú. Kúsok za ňou, na autobusovej zastávke pri Hrachovišti je občerstvovačka. Každý dostáva 1,5 l fľašu minerálky, stojíme asi 10 min.

Bez veľkých rečí nasleduje ostrý štart a už sa maká naplno, aspoň ja určite. Hneď sa ide do kopca a tep mi lezie cez 190. Som asi okolo 40 miesta, keď pár miest predo mnou vzniká diera. Predbieham asi 6-7 ľudí a snažím sa doskočiť skupinu. Vidím v nej Jula Bugára. Asi po 2 km je mi jasné, že sám ich nedobehnem a môj odstup sa stále zväčšuje. Počkám si teda na ďalšiu skupinu. Obzriem sa, nikde nikto, len asi 150 m za mnou je osamelý cyklista. Spomaľujem, čakám naňho. Je to Dušan Hrubý. Spolu sa pokúšame doraziť tých pred nami. Tesne pred Myjavou sa to darí a doťahujeme sa na 5 člennú skupinku. Dušan hovorí že má krízu, ale prekonáva ju. V Brezovej pod Bradlom dobiehame ďalšiu skupinu, je nás už asi 15. Takto ideme do Jablonice a začíname stúpať na Bielu Horu. Nie je to dlhý kopec, ani strmý, som vpredu a ide sa mi dobre. Hmm... A už to nie je pravda. Zrazu na mňa padá podlá kríza a všetci idú cezo mňa. Odpadám zo skupiny, strácam asi 150-200 metrov, trápim sa. Po chvíli to prejde, chytám sa, ale je neskoro. Predbieham asi štyroch, čo tiež odpadli, ale skupina je už za vrcholom kopca, nie je šanca. Tak sa my odpadlíci dávame v zjazde do Trstína dokopy a pokračujeme spolu. V Trstíne odbočujeme na Naháč, prekonávame posledný hupák a hneď ako v Naháči zahneme doprava na Trnavu doráža nás skupinka spoluúčastníkov, chytáme sa ich a keďže zvyšných 18 km do Trnavy je rovina, tak v tejto zostave prichádzame do cieľa. Sme štvrtá skupina v cieli, na tú pred nami s Dušanom a Andrejom máme stratu 2 min. Na víťaza strácame cca 18 minút. Dievčatá, čo v cieli zapisovali štartovné čísla, zachytili z našej 15 člennej skupiny asi tak šiestich. Moje meno (a ani mnohých ďalších) vo výsledkoch nie je, podľa času budem niekde okolo 40 miesta. 8 minút po mne prichádzajú do cieľa Ježo s Majdom, chvíľu po nich Baco, ktorý mal technické problémy, padla mu reťaz a zasekla sa. Asi s hodinovou stratou doráža Jaro V. Najlepšie skončil Julo, ktorý bol šiesty.
Potom sa napchávame párkami, nalievame pivom. Všetkého je dosť. Dosť je aj cien v tombole, vraj 90. Losuje sa tombola, pravdepodobnosť výhry je vysoká a len trkvasi s mimoriadnou smolou nevyhrajú nič. Som jedným z nich. Ostatní z partie vyhrali všetci. Dáme si ešte záverečné foto a po vlastnej ose ideme domov.

Resume:
Pretože som na tomto maratóne ešte nikdy nebol, tak moje skúsenosti boli iba sprostredkované od kamarátov. Všetky cesty po ktorých viedla trasa som už poznal z iných pretekov, alebo z jazdenia len tak (pri dobrej vôli to možno označiť aj ako tréningy) . Preto som mal predstavu čo ma asi čaká. Po tom, čo hovorili chalani po minulých ročníkoch , hodnotím pozitívne to, že trasa viedla fakticky opačným smerom. Väčšinou sa ostrý štart odohral v Košariskách a nasledoval zjazd a rovina do Vrbového, potom nasledovali hupky do Trstína, kde sa obvykle lámal chlieb. Problém bol v tom, že tí, čo nestačili výkonnostne, alebo nevedeli jazdiť v balíku často viseli po ostrom štarte až do toho Vrbového a spôsobovali pády. Tento rok organizátori dali štart pred kopce a po pár kilometroch sa balík vyselektoval na viacero viac menej rovnocenných skupín, čo je pre bezpečnosť účastníkov iste bezpečnejšie. Na druhej strane sa potom menej závodí, keďže vlastne sa to celé rozhodlo už na začiatku.
Zaistenie križovatiek bolo zvládnuté na úrovni, policajti spoľahlivo riadili premávku na všetkých križovatkách . Takisto značenie šipkami na asfalte bolo veľmi dobré čo nebýva vždy zvykom, ako aj zmienená činnosť polície. Výber trasy bol dobrý, na cestách bolo málo áut, ale to sa na kopaniciach asi predpokladá. Malú pripomienku mám k občerstvovačke. Minerálka mohla byť radšej bez bubliniek a okrem nej tam predsa mohlo byť ešte niečo, napr. banán. Treba ale priznať, že tie banány nás potom čakali v cieli a bolo ich dosť.
V cieli okrem banánov čakali aj párky, najprv na prídel a potom, keďže veľa ostalo, tak koľko kto chcel. To platilo aj o pive a kofole. Tento nadbytok bol asi spôsobený nižšou účasťou ako minulé roky. Niektorých možno odradilo teplo, aj keď nešlo o nijaký extrém. 32°C v júni nikoho neprekvapí, už sme išli dlhšie štreky a vo väčšom teple. Neúčasť bola skôr spôsobená tým, že maratón sa vyprofiloval na akciu, kde chodia ambicióznejší hobíci, ktorí už majú niečo za sebou, vedia jazdiť pokope (väčšina), a predsa len jazdia rýchlejšie ako výletníci, ktorí v minulých ročníkoch tvorili podstatnejšiu časť štartového poľa. Akcia pri všetkej úcte naozaj nie je vhodná na výlet pre rodinu s ďeťmi.
Kritickú pripomienku mám k výsledkovej listine, ktorá si ten názov snáď ani nezaslúži. Kočky v cieli zachytili čísla snáď sotva polovice pretekárov. Samozrejme nejde o život a poradie pretekárov našej úrovne naozaj nie je dôležité, ale človek sa rád porovná s kamarátmi, chce vedieť či bol lepší, alebo horší ako vlani.
Toto všetko sú len drobné vady, ktoré celkovú výbornú atmosféru nijako neovplyvnili. Rozhodne maratón, v tom mále čo sa na Slovensku koná, má svoje miesto a patrí k tým lepším.