Carinthia200 2026

I´ll be back! Trochu ľutujem, že som poslednú reportku neukončil touto štýlovou terminátorskou replikou, už vtedy som mohol tušiť, že na tom predčasnom dôchodku dlho nevydržím. Rozhodnutie o účasti bolo zas bleskové a ani neviem, čo ma namotivovalo, možno že to bol prvý ročník, že kvality organizátora poznám z pretekov na Grossglockner a asi aj celkom pekný dres, ktorý bol v štartovnom. A ten je naozaj motivačný, pri online registrácii som jeho veľkosť vybral podľa tabuľky a po vyskúšaní som zistil, že ak priberiem viac ako 1 gram, už ho asi nezapnem. Takže hneď po zime ho zrejme nosiť nebudem, jedine ak by Ježiško priniesol kupón na liposukciu :-) Na mieste som si chcel dokúpiť aj kraťasy, ale mali už len S a XS, tak to by musel k tomu kupónu pribaliť aj sekáčik na kosti :-) Štart mal byť pôvodne koncom mája, ale kvôli opravám ciest sa posunul až na koniec septembra a krátka trasa sa zo 120 km skrátila na 105, čo mi ale vôbec nevadilo, skôr som sa potešil. Síce jazdím každú voľnú chvíľu, dokonca mám obavu, že neškodné hobby sa u mňa zmenilo na duševnú poruchu, ale výsledkom je hlavne to, že ma permanentne bolia nohy :-) Trochu ma zaskočila len predpoveď počasia, nórsky server tipoval na ráno hmlu a iba 10C, rakúsky polojasno a aspoň 14C, nakoniec mali pravdu obidva. V centre mesta bolo tých prijateľných 14, ale už onedlho sme vbehli do hmly a teplota postupne klesla na 9C, našťastie prvých 10 km bolo tak šialených, že som na zimu vôbec nemal čas.

Snažil som sa nájsť vhodný balík a veľmi sa nedarilo, niektorí boli aj na mňa príliš pomalí, iní zas prirýchli, viackrát som sa sám vyvetral medzi skupinkami. Človek vraj začne strácať pracovné návyky už po 2 až 4 týždňoch, mne po ročnej pauze tiež až po dlhšej chvíli nabehlo, že veď predsa nehľadám obyčajný balík, ale ženský :-) Hneď bol cieľ jasný a podporilo ho aj to, že nezávisle od seba ku mne s krátkym odstupom prišli 2 baby a pochválili mi bicykel, netušil som, že sedlám taký magnet na ženy :-) Aby som vysvetlil, spravil som si radosť a od začiatku apríla jazdím na nádhernej Madone v červeno-modro-žltom dizajne Gamut, vždy sa mi páčilo, keď sú bicykel aj jazdec farební ako kanárici a teraz som si to splnil. Nad novou mašinou som uvažoval už dlhšie, ale jeden čas bolo také „obdobie temna“, kedy všetky značky ponúkali iba biele alebo čierne rámy a neskôr som si hovoril, že pri mojom veku a výkonnosti by to boli vyhodené peniaze, potom že cesta ma už aj tak veľmi nebaví a skúsim viac horák, potom že horák ma baví ešte menej a možno gravel, potom že pre gravel tu nie sú terény a so širšími gumami ich prejde aj žiletka. Nakoniec ma ku kúpe dokopalo sociálne cítenie, keď som si náhodou všimol, že „erectus“ sa prehupol cez 100 000 km a to on si už zaslúži dôchodok, nie ja :-) Ak by ste niekto chceli doopatrovať túto legendu, matadora veľkosti XL s bezdrôtovým RED-om a 11-kolečkom, úspešného finišéra ötztalerského a ďalších spektakulárnych maratónov, dajte vedieť a možno sa dohodneme. Ale pustím ho iba do dobrej rodiny :-)

Za tou druhou chváliacou babou som sa zachytil a neviem, či to boli jej kamošky, alebo len náhoda, ale zakotvili sme v skupinke so 4 dievčinami, 2 na špici, tretia predo mnou a po mojej pravici táto evidentne nadmieru inteligentná mladá žena s vycibreným zmyslom pre krásu. Netuším, čo bolo za mnou, predpokladám ďalší húf zmagnetizovaných obdivovateliek :-) V takejto príjemnej spoločnosti som prišiel až pod prvý kopec, ktorý sa skladal z 2 častí. Prvá mala cca. 3 km, maximum asi 12% a išla sa mi celkom dobre, síl ešte bolo dosť a keď som raz nechtiac klikol do páčky, s radostným prekvapením som zistil, že 1 kolečko mám ešte stále v rezerve. Po krátkom zjazde prišiel cca. 4 km úsek a to už bolo iné kafé. Hneď na jeho začiatku vidím dopravnú značku s upozornením na 18%-ný sklon a okamžite mi z úst vypadla otázka „Čo vám dr..e?“. Pardón, ale nikto naokolo mi aj tak nerozumel a toto bolo jediné logické vysvetlenie. Utešoval som sa, že tieto značky často preháňajú a našťastie som mal pravdu, Edgar mi ukázal maximum iba 17% :-) Tu som už úmyselne opakovane klikal do páčky, veď čo keď som len slabo pritlačil alebo nevyslala signál, ale ani náhodou, ľahší prevod už nebol. Najhoršie bolo, že na displeji som videl farebný profil kopca a podľa neho ma čakal aj podobne prudký záver. Na poslednom kilometri bolo pri krajnici zatlčených zopár tabuliek so zostávajúcou vzdialenosťou a nastúpanými metrami, nech som rátal ako rátal, vždy mi vyšiel sklon nad 10%, maximum bolo tuším 14% a fakt nepovolil až do posledného metra.

Na vrchole bola občerstvovačka, ale nestál som a oddýchol si vo chvíľami celkom peknom zjazde, na ktorý nadväzoval cca. 5 kilometrový plazáčik zakončený krátkou 8-9%-nou stenou. Skoro celý sa dal prejsť na veľkej píle, najmä keď teraz v kombinácii s 12-kolečkom má len o trochu viac zubov, ako som mal voľakedy dávno na malej. Fakt nechápem, ako som jedno obdobie dokázal utiahnuť 53-ku a vzadu iba 7 pastorkov, pomaly začínam veriť tomu hoaxu, že so stúpajúcim vekom sa naozaj znižuje výkonnosť :-) Nasledovalo dlhé šľapavé klesanie, na ktorom bol aj skoro 2 kilometrový gravelový úsek, teda takto vznešene ho nazval organizátor, podľa mňa len cestári nestihli položiť asfalt. Na erectusa som dokázal natiahnuť max. 23-ky plášte a bol by to poriadny kostitras, teraz na 28-čkách a s komickým tlakom 4 bary to išlo ako po masle. Kde sú tie časy, keď som sa ich do 19-tok snažil narvať 11 :-) Inak najmä v tejto oblasti medzi kopcami bola kvalita ciest dosť biedna, ani nie deravé, ale nepríjemne hrboľaté, krížom krážom poplátané flekmi ako na bratislavskom sídlisku. Na druhej strane musím pochváliť zabezpečenie trasy, kompletne bola uzavretá, na všetkých nebezpečných miestach usporiadatelia s píšťalkami, stredové ostrovčeky obložené oranžovými „molitanmi“ ako u profíkov, na každej bočnej ceste aj najmenšom vjazde bol niekto v žltej veste, vraj pomáhalo 600 dobrovoľníkov, klobúčik dolu. Asi aj preto som napriek 1400 účastníkom nezažil žiadne zúfalé dobrzďovačky a videl som len 1 pád, aj to iba hlúpe preloženie pri malej rýchlosti na začiatku stúpania.

Čakal ma už len jeden skoro 2 km kopec s maximom 13%, najprudší znova na začiatku a na konci, celkovo musím povedať, že všetky boli dosť nepríjemné a náročné, našťastie som vrchár ako lusk, to na rovine dostávam poriadne na frak :-) Bola tu aj občerstvovačka, žiaľ doby hojnosti sú už asi dávno preč a mali len nápoje, ovocie a niečo ako kúsky pizze, teraz by to až tak nevadilo, sklamalo ma, že rovnaká ponuka bola aj v cieli, žiadne teplé jedlo. Doplnil som aspoň vodu, zhltol kúsok banánu, do dresu spakoval vestu a návleky a po zjazde už zostávalo len rovinatých 20 km. Ideálny čas na zapadnutie do balíka, žiaľ dobehli ma presne na začiatku nadjazdu ponad rieku a železnicu a nedokázal som sa zachytiť, chvíľu som držal 20-30 metrový odstup, ale fakt nie, letieť 35-40 km/h po rovine, na to nemám gény. Zozadu sa blížila 5-členná skupinka, tak som ich počkal a už som uvisel, aj keď to tiež bolo sem-tam na hrane. Ako keby sa snažili dostihnúť ten balík a chvíľu sme sa aj približovali, nakoniec to našťastie vzdali. Aj tak som bol zmierený s tým, že vydržím len po najbližší kopček, prišli ešte 3-4 krátke brdky, ale nakoniec som ich zvládol. Na špici sa striedal chalan v drese z ötziho 2019, ktorý mám tiež, tak keď v poslednom kopčeku zaostal, trochu sme pokecali, že sme vlastne kolegovia. Spýtal sa ma, či idem dlhých 197 km, onedlho mala prísť rozbočka a každý sa mohol rozhodnúť, či pokračuje do cieľa, alebo na galeje. Reku isto nie, tá ötzi forma je už dávnou minulosťou, na čo ešte zareagoval, že veď odvtedy sme aj zostarli. Sakra, tak aj on verí tomu hoaxu :-)

Nakoniec som na dlhú naozaj skoro odbočil, myslel som si, že pískajúci usporiadateľ a kužely na ceste iba upozorňujú na nejakú prekážku, rýchlo som sa ale spamätal a vrátil do správneho koridoru. Dlhá sa inými cestami vrátila k tomu 18%-nému kopcu, to by ste teraz nečítali túto reportku, skôr niekde v regionálnej tlači nekrológ „der slowakische Frauen-Magnet ist kaput“ :-) Do cieľa to už bol len posledný pohodový kilometrík, aj s množstvom aplaudujúcich divákov, veľa ich vlastne bolo už od rána na celej trase, mohli dokonca využiť grátis autobusy z mesta k tým najťažším stúpaniam. Či bol toto len výstrel do tmy, alebo pôjdem niečo aj budúci rok, to ešte netuším. Jazdenie ma baví, ale cestovanie už veľmi nie, teraz som to mal do Villachu okolo 450 km a už v polke cesty som bol otrávený ako indiánsky šíp. Navyše aj to skoré vstávanie na štart a ešte sa pridalo zháňanie ubytovania, rozmýšľal som, že si v júni zas strihnem Stelvio na Dreiländergire a fakt nie som náročný, stačí mi posteľ a sprcha, ale najlacnejšie na 3 noci som našiel za vyše 1200 €. Čo vám d...? :-)

Video žiaľ nemám, na poslednú chvíľu som zistil, že držiak na kameru nedokážem narvať do držiaka na Madone a na barany to tiež veľmi nešlo, aj preto som vytiahol len takéto fotky zo zadného svetla a voľne dostupné od organizátora.

Údaje z compu:

Odjazdená trasa:      105,02 km
Nastúpané:               1284 m
Čas:                         3:49:22 h. (oficiálny 3:53:28)
Priemerka:               27,47 km/h
Maximálka:              68,79 km/h
Poradie:                   558 z 862 klasifikovaných, medzi mužmi 479 zo 664