Tento krásny beh získal obrovskú popularitu. Raz darmo má svoje čaro, krásne prostredie a je pripravený zo srdca horolezeckého. Ostatne som ho bežal v roku 2005 a vtedy bol ešte komorný. Na štart sa postavilo hádam do 50 vytrvalcov. Na Pezinskú Babu sme sa vtedy viezli linkovým autobusom, ktorý praskal vo švíkoch a ujo šofér sa čudoval kam sa v nedeľu skoro ráno všetci vybrali. 11. ročník sa už s ním nedá porovnať. Viezlo nás 5 autobusov, pekne pohodlne a každý aj sedel, myslím v autobuse. Počasie ako na objednávku - nádherné slnečné, aj keď trochu zimné, čo behu iba prospieva. Prišli sme zavčasu asi o 8:30, takže bolo času sa pohodlne odprezentovať. Podebatiť s kamarátmi, ba zájsť i na čaj.

Tento rok by sa mal nazvať bežeckým rokom, všade padajú rekordy účasti a nebolo to inak ani na národnom behu, keď účasť bola okolo 4600 bežcov a padol tak 23 rokov starý rekord. Toto sa veru podpísalo aj na organizáciu podujatia. Autobusy nestíhali odvážať, niektoré zabudli v tom zhone zastaviť pri Lafranconi na Malý Devín, nuž museli sa vrátiť z veľkého Devína.  Jeden autobus ľahko-atléti úplne zlomili, teda presnejšie jeho os. Staré Ikarusy ledva zvládli povoziť pretekárov na štart. Ibaže zabudli, že treba aj batožinu odviezť. Prišli s 20 minútovým meškaním. Bežci sa ne vrhli, veď kto by chcel bežať aj s cestovnou taškou, zvlásť keď niektorí si veru ani neboli istí, či do Bratislavy dobehnú so sebou samým. Stalo sa, že široká cesta sa naplnila na prasknutie a ďaľšie autobusy zastali skoro až pri cintoríne.

Popularita tohoto behu sa zvyšuje, čo je dobré znamenie.  Tento rok bola opäť rekordná účasť 552 klasifikovaných bežcov a bežkýň.  Po prvý krát bolo meranie času uskutočnené čipmi.  Musím pochváliť organizátorov, ktorí zvládli perfektne organizáciu pretekov a nemuselo sa čakať na čísla nehorázne dlho. 

Teda presnejšie pod 1 hodinu a 20 minút. O tejto milej akcii som sa dozvedel pred pár rokmi, keď som hľadal preteky už v redšom období. Trvalo mi to opäť zopár rokov, kým som sa sem aj dostal. Machulince sú malá dedinka za Zlatými Moravcami. Beží sa do Jedľových Kostolian a späť. Trať je vlnitá, stúpanie prevažuje v prvej časti. Pre obyvateľov to je zjavne vrcholná udalosť a tomu je prispôsebená aj divácka kulisa a sprievodný program. Okrem hlavnej kategórie sú tam aj detské behy a súbežný beh na 6km. Parkovisko pukalo vo švíkoch a jediná ulica bola preplnená autami. Babičky pozerali v oknách pri odhrnutých záclonách. Toľko aút videli asi len v telke. V príprave som vychádzal z večnej pravdy, že tréning je len pre netalentovaných a rozcvička pre zbabelých:-) Keďže sa tak trochu radím do oboch skupín, tak som čo-to pre radosť pobehal.

Malokarpatský maratón volám trnavský, čo navodzuje dojem úplnej roviny. Je to však omyl, má svojho Všivavca na 17.km, karpatské vlnovky a dlhé roviny, ale v skutočnosti sú to dlhé stúpania, či klesania. Vedie cez malebné dedinky, prakticky bez dopravy, ako Suchá nad Parnou, Horné Orešany, Smolenice, Lošonec, Dolné Orešany a späť do Trnavy. Počasie bolo takmer ideálne až na ten vietor, ktorý bol niekedy skutočne brutálny.

Padol štartovný výstrel a my sa rozbiehame na viac ako 42 kilometrov dlhú trať. Nervozita dávno opadla, teraz už na ňu nie je priestor. Všetko je pripravené: telo zaliate čerstvými sacharidmi a kvalitne zavodnené, nohy rozcvičené a rozbehané, myseľ čistá. Cítim sa šťastne, uvoľnene a v očakávaní nejakého kvalitného výsledku. Veď sme s Martinom dlhý čas tvrdo trénovali. V tomto duchu sa práve začína môj prvý Medzinárodný Maratón Mieru v Košiciach. Eufóriu a nadšenie držím na uzde. Bežím rozumne stanoveným tempom, bežím si po odmenu za mesiace tréningu, bežím si pre svoje morálne víťazstvo ...

Cyklomaratónu do Jasnej som sa tento rok nezúčastnil, čo mi prišlo aj patrične ľúto, keď som čítal reportky svojich kamarátov cyklistov z tohto ročníka, tak som sa na poslednú chvíľu rozhodol, že si náladu vylepším športovým podujatím v disciplíne, ktorej sa momentálne venujem. Rozhodnutie, zúčastniť sa tohto behu bolo len týždeň staré. V podstate som ho zaradil do tréningového programu, takže som to nebral ako preteky, dokonca som bežal ešte aj večer pred ním ľahkú desiatku. Napokon sa stopky zastavili na hodnote 1 hodina, 22 minút a 11-te miesto, čo ma príjemne prekvapilo a začínam tušiť o čom to vlastne tá bežecká atletika je a páči sa mi to. Náladu sa mi vylepšiť  samozrejme podarilo, veď človek nemôže mať všetko, trošku skromnosti z mojej strany určite nezaškodí a tohtoročné rozhodnutie venovať sa výlučne behu určite neľutujem.

Ako slováčik bežal najstarší maratón sveta - 113. ročník Boston
Na bostonský maratón som si brúsil zuby už zopár rokov. Stále mi niečo chýbalo, buď trénovanosť, kvalifikácia alebo správne načasovanie. Minulý rok som sa konečne rozhodol. Bolo to niekedy koncom leta, keď ešte ani neotvorili prihlasovanie. Potom som ešte čakal ako dopadnem na košickom maratóne, lebo lepšia kvalifikácia na bostonský maratón sa oplatí pre lepšie postavenie na štarte. Oplatilo sa počkať, lebo čas som si opravil z 3:16 na 3:11. Jasné, že na takýto významný maratón som sa chcel hecnúť a konečne zabehnúť pod 3 hodiny.

Týmto podujatím väčšina bežcov otvárala pretekársku sezónu vrátane mňa.  Preto volili radšej polovičnú dĺžku.  Pre mňa to bol test na bostonský maratón.  Podľa bežeckej kalkulačky povinný čas bol 1:26.  Ja som si chcel spraviť osobák a skúsiť okolo 1:20.  Špeciálne na polmaratón som sa nepripravoval iba normálne na maratón.  V sobotu, deň pred podujatím predpovedali vietor a dážď s 90% pravdepodobnosťou.  Ráno pred pretekmi bolo veľmi bežecky príjemne.  Pod mrakom cez 10C a bezvetrie.  V šatni som stretol Laukovcov.  Pokecali sme o Barcelonskom maratóne.  Otestoval suché WC a to doslova, lebo žiadna voda netiekla.  V kľude som sa rozcvičil, aby som v predstihu zaujal výhodné postavenie na štarte.  Najprv sme pustili hŕstku in line korčuliarov, aby nezavadzali na trati.  Bežcom sa nejako nechcelo a zbierali sa pomaly.  Vodiči už boli nachystaní, balóny ich nadľahčovali.  Chvíľka napätia pred štartom a primátor Bratislavy si mohol vystreliť.

Bol to môj jubilejný 5. ročník a zabehol som ho najlepšie zo všetkých z pohľadu dosiahnutého výsledku. Išiel som z plného tréningu, cítiac v nohách ČSOB polmaratón spred týždňa. V slnečnom počasí a teplote cez 20C bežalo skoro 3000 bežcov. Nezmestili sa ani na štart. Ja som sa zaradil tak 15 min skôr na štartovnú čiaru. Zopár dosť chytrákov postávalo pred ňou. Predpokladal som, že ich upracú ako po minulé roky a vyštartujeme ako sa patrí na seriózne preteky, všetci spoza štartovnej čiary. Nestalo sa a tak som sa po cintorín predieral davmi bežcov, ktorí patrili kdesi na chvost, no natlačili sa dopredu ako nejakí pretekári.