Sportreport.sk

Tohtoročný nový highend model rady Edge – Garmin Edge 1050 - má v sebe viacero hardvérových vylepšení. Spolu s množstvom softvérových funkcií a noviniek udáva nový používateľský zážitok a interakciu s cyklistom. Otvára nové obzory pri používaní a pritom je myslené aj na spätnú kompatibilitu s predchodcami. Tak sa pozrime na tento model bližšie.

Minulý rok som z účasti vycúval po tom, čo som na radare videl, že sa cez Slovensko presúva veľká dažďová fronta. A ja som si už dávno sľúbil, že ma nikto neplatí za to, aby som musel jazdiť aj v daždi. Až taký profík zase nie som. Aj keď, niektorí si to asi myslia. ;-)

Tento rok vyšiel dážď zase na konkurenčný maratón tak som veril, že na tomto pršať nebude.

Síce s viac ako polročným meškaním, ale predsa pridávam ešte jednu, pravdepodobne svoju poslednú paródiu na cestnú cyklistiku. Prvý odstavec som mal napísaný už krátko po pretekoch, ale s tým zvyškom sa pre zachovanie duševného zdravia musel môj mozog najprv vyrovnať na dlhšej regeneračnej terapii, aby sa spamätal a najmä čo najviac zabudol :-)

Tieto preteky mi veľmi neprajú, pri 1. účasti pred milión rokmi som na piatom kilometri v daždi nedobrzdil kolíziu, tiež som skončil na zemi a s narazeným kolenom pálil domov. Pri 2. účasti pred pol miliónom rokov som kvôli dažďu ani neodštartoval, rovno odtiaľ som totiž pokračoval na maratón do Dolomitov a nechcel som riskovať prechladnutie alebo znova pád. Teraz keď som sa v decembri registroval, dúfal som, že „do tretice všetko dobré“, ale podľa každej predpovede počasia to viac vyzeralo na „do tretice všetko mokré“. Zbalil som si teda aj plavecké potreby vrátane ochrany pred padajúcimi traktormi a bol som pevne rozhodnutý, že tentokrát začnem aj dokončím. Rozpršalo sa v sobotu podvečer a s rôznou intenzitou lialo celú noc, čo mi to odhodlanie dosť naštrbilo, predsa len trápiť sa 5 hodín s mokrou prdelou, to už veľmi nemusím. Našťastie prestalo asi 2 hodiny pred štartom, na cestách v okolí hotela neboli žiadne mláky a podľa radaru ma mala chytiť už len jedna prehánka, tak som do toho išiel. Ale aby som potvrdil začiatok prvej vety, keď sme odštartovali a chcel som zacvaknúť pravú nohu, šmykla sa mi a ako som pritlačil, poriadne som si o pedál narazil píšťalu a pod kolenom mám asi 5 centimetrovú ranu. Neviem čo to bolo, možno sa mokrý kufor skĺzol po otočenom pedáli, doteraz sa mi to nikdy nestalo a po tej dementnej búračke na Leitha.Bergu sa už teším, čo príde nabudúce. Chystám sa na Beskyd Tour a ak sa nemýlim, ako zavádzacie vozidlo používajú Tatrovku z Dakaru, možno omylom zaradí spiatočku a hádajte, kto asi tak bude stáť za ňou? :-)

Išiel som strednú trasu 140 km / 1400 výškových a určite som na ňu nemal dostatočnú formu, taktika bola preto jednoduchá - zašívaj sa ako môžeš a žiadne naháňačky, ani keď zbadáš biele kraťasy :-) Bolo to bezcitné až nehumánne obmedzenie, ale prvých skoro 30 km prakticky stále stúpalo, s tromi prudšími kopcami, tak som ho dokázal plniť bez veľkého sebazaprenia. Ďalších cca. 30 km bolo neustále „hore-dole“ s ľahšími plazáčikmi a jednou komplikáciou - na 53. kilometri pri meste Bad Ischl bol tunel, ktorý do 9:25 h. uzavreli pre autá a kto to nestihne, stiahnu ho z pretekov a ponechajú svojmu osudu. Trochu som sa nad tým zamyslel, mal som na to cca. 2:20 h., čo je dosť aj pre slimáka, ale ak bude liať, pôjdem ako pokakaný a v kombinácii s tými kopcami to môže byť celkom tesné, snáď ma potom Edgar odnaviguje cez mesto a vráti na trať. Keď som si ale na webe všimol, že víťaza našej trasy očakávajú v cieli už o 10:30 h. a tabuľku s rozpisom časov pripravili pre priemerky 38, 40 a 42 km/h, pochopil som, že ak toto nedám, nemám tu čo robiť a môžem sa voziť akurát tak doma „okolo komína“ :-) Aj s pár súputníkmi sme to nakoniec stihli s asi polhodinovou rezervou, nebolo to úplne na oslavný tanec. Nevadí, škvŕkajúci žalúdok sa už tešil na blížiacu sa občerstvovačku a musím uznať, že bola slušne zásobená, okrem tradičných banánov a melónov aj koláčmi, chlebom, syrom, klobáskami. Už dávnejšie som si hovoril, že by som mal zase začať zastavovať na každom bufete, nielen keď mi dochádza voda, tak na takýchto sa odparkujem s radosťou :-)

Profil aj naďalej pokračoval štýlom „hore-dole“ s rôzne dlhými plazákmi, väčšinou so sklonom okolo 3-5%, také som zvyknutý jazdiť na veľkej píle a išli sa mi naozaj dobre. Niekedy síce s reťazou skoro do kríža, ale tak no a čo, mal som takú krásnu kadenciu, až som sa v duchu sám musel pochváliť :-) A musím pochváliť aj Edgara a jeho funkciu ClimbPro, ktorou mi dopredu ukazoval priebeh stúpaní a či sa predsa len neoplatí zhodiť na malú. Pohyboval som sa v premenlivých skupinkách, niekedy len dvaja, niekedy viacerí, na vrchol som často prišiel osamote a v zjazde sa kochal ako pán doktor vo Vesničke, až kým ma zvyšok nedobehol a neodviezol k ďalšiemu kopcu, kde sa scenár zopakoval. A ak boli v skupine rýchlejší, pred vrcholom som predsa trochu zabral, aby som bol v zjazde v háku. Celkom príjemná jazda v príjemných podmienkach, stále bolo zamračené, ideálna teplota okolo 16-17 stupňov, očakávaná prehánka nás minula a zacítil som iba pár kvapiek, ktoré mohli byť aj od cesty. Tá s rastúcou vzdialenosťou stále viac obsychala, ukazovali sa pekné výhľady na okolité kopce, niektoré „prerezané“ nízkymi oblakmi, tiež na jazerá, ktorých sme na tejto trase minuli štyri. Trochu ma naštvala len kamera, ktorá 2x prestala fungovať, raz som ju rozchodil za jazdy, ale druhýkrát totálne zamrzla a oživil som ju až na druhom bufete po vybratí baterky. Škoda, nefungovala mi asi 30 km a práve v peknom úseku povedľa jazera Attersee, ktoré ošpliechavalo brehy hneď za zvodidlami, stačilo natiahnuť ruku. Zblbla sa mi takto prvýkrát, doma som sa ju snažil spárovať s Edgarom, čo sa mi síce nepodarilo, ale zrejme stačila pochytiť jeho divné maniere :-)

Koniec pretekov bol najťažší, hneď za občerstvovačkou ma usporiadateľ poslal doľava a už o chvíľku som sa lámal do 13%-nej steny, podľa Edgara mala 730 metrov, v priemere 9,55% a v maxime až 14,9%. Slušný brutál a znova raz môžem povedať, že som ho zvládol iba vďaka dlhoročným skúsenostiam. Po ťažkostiach na minuloročnom Dreiländergire som ihneď pochopil, že doterajším tréningom sa nikam neposuniem, preto som oslovil firmu špecializovanú na športovú diagnostiku. Tí mi spravili bio-impedančnú analýzu telesného zloženia, niekoľko záťažových, biochemických a biomechanických testov, na ich základe mi kondičný tréner vypracoval individuálny tréningový plán, s ktorým fyzioterapeut zladil regeneračné postupy, výživová poradkyňa analyzovala moje stravovacie návyky a pripravila vyvážený sacharidovo-bielkovinový jedálniček, mentálny kouč vyselektoval techniky na uvoľnenie zablokovaného potenciálu, osobná asistentka v bielych kraťasoch mi ... Chacha, snáď ste mi na to neskočili, bez googlu by som tie vety ani nedal dokopy :-) Jednoducho som zainvestoval do novej prehadzovačky s dlhým ramienkom, nahodil 32-zubovú kazetu a hneď bol zo mňa King of the Mountains :-) Dlhé roky som jazdil strecholez 34/27, ten bol vhodný na bežné rodinné domy, s prechodom na 11-kovú kazetu som ho vylepšil na 34/29, ten už zvládal aj strechy kostolných vežičiek a teraz mám tento komínolez. A najlepšie je, že oficiálne sa do neho zmestí až 33-zubový pastorok, čiže zrejme tam narvem aj 34. Ak raz zbadáte moju reportku v sekcii „hiking a ski“, zase som inovoval a s climbérom 34/34 jazdím vrcholovky v Alpách :-)

Nasledovalo kratučké klesanie a ďalší kopec, ten už mal 3 km, ale v maxime „iba“ 11% a v priemere 6%. Zjazd z neho bol technickejší, vo veľkej časti v lese a kvôli bezpečnosti na ňom dokonca obmedzili rýchlosť. Hore boli hodiny a napísaný najkratší čas, za ktorý som smel prísť dole, kde boli ďalšie hodiny. Samozrejme ani jeden údaj som si nezapamätal, ale vôbec som neriskoval, tak asi v pohode. Po výjazde na hlavnú zostávalo posledných, vcelku osamelých 20 km, najprv pár kilometrov plazáčik a potom viac-menej klesanie alebo rovina. Mal som už asi polku za sebou, keď som zľahka niekoho dobiehal a zrazu sa mi zacnelo za hákom, tak som pridal a až zblízka som zistil, že to je žena. Podľa farby štartovného čísla išla dlhú trasu a to by už bolo úbohé aj na mňa, dobehnúť vysilenú ženskú a potom sa za ňou voziť. Chvíľu som sa s 5-10 metrovým odstupom ošíval a nakoniec rozhodol, že ju predbehnem a potiahnem. Pribrzdil ma stredový ostrovček a väčšia skupina borcov z dlhej, ktorí zrazu zapratali celú cestu a zmizli v diaľke. Priviezli aj chalana z mojej trasy, ten najprv zapadol za ňu na 2. miesto a keď sa priblížilo zopár ďalších, odcúval k nim. A vtedy som si povedal, že nastal správny čas pre gentlemana, možno aj preto, že do cieľa už zostávalo len asi 5 km :-) Predbehol som ju a potiahol špicu s takým úsilím, ako snáď ešte nikdy. Keď som sa pred odbočkou do cieľovej rovinky obzrel, mal som za sebou dosť veľkú dieru a neviem, či len spomalili pred zákrutou, alebo som celý čas ťahal špicu sám sebe :-) Cestou na hotel som premýšľal, či som svoju formu nepodcenil a možno som mohol viac makať už od začiatku. Ale keď som sa po sprche zvalil na posteľ, cítil som sa, ako keby po mne celý deň jazdila tá Tatra z Beskyd Tour, tak asi nie, dobrá taktika ako od športovo-diagnostického profíka :-)

Video: https://youtu.be/xjUUGHrAD-0

Údaje z compu:

Odjazdená trasa:      139,60 km
Nastúpané:               1495 m
Čas:                          5:14:41 h. (oficiálny 5:25:54 h.)
Priemerka:                26,61 km/h
Maximálka:               67,55 km/h
Poradie:                   752 z 837 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 147 zo 161

Túto reportku som naozaj nechcel písať, pri 10-tej účasti sa už o dvoch 40 km okruhoch nedá vymyslieť nič nové, ale je dobrou zámienkou, aby som sa mohol pochváliť - mám svojho vlastného Edgara. Nie, nie je to môj privátny domestik, ale nadupaný Garmin Edge 840. Ak si pobavene ťukáte na čelo, že načo je cyklistovi mojich kvalít takáto mega mašina, máte pravdu, prišiel som k nemu tak trochu náhodou. Skoro 12 rokov som spokojne používal staručký comp VDO, ktorý mal senzor ešte na kábli, ale pri jednom tréningu som do neho nešťastne zavadil rukou a ako už mal mierne „vyjazdený“ bajonet, vypadol z držiaku na cestu a kým som sa stihol vrátiť, prešiel ho autobus. Šoférovi som rôznymi gestami ukazoval, kde leží a nech sa mu vyhne, ale zrejme ich pochopil ako výzvu na jazdu zručnosti a musím uznať, zvládol ju bravúrne. Trafil ho kolesom na každej z troch náprav, totálne na kašu, R.I.P. starý kamarát. Bol som z tohto obdivuhodného jazdeckého výkonu uchvátený a chcel som mu zagratulovať, ale zrazu som zneistel, či pochvala „si jednotka“ sa určite ukazuje prostredníkom, aby aj toto náhodou nepochopil inak a nabudúce som neštudoval dezén jeho pneumatík ja :-)

V dávnych časoch, keď zem ešte bola guľatá a ľudia netrávili život na asociálnych sieťach, na už neexistujúcom Samsonmanovi som mal od Rasťa požičaného jeho prapradedka Edgara 750, už ten mal množstvo pre mňa zbytočných funkcií a predpokladám, že aj pri tomto novom väčšinu z nich nikdy nevyužijem. A najlepšie je, že bez okuliarov na čítanie a navyše cez tmavé cyklistické sklá aj z tých zvyšných skoro nič nevidím, na jednej obrazovke som si nahodil pár najdôležitejších údajov vo veľkosti pre slepcov a ostatné často len tipujem :-) Takže super investícia, našťastie vďaka benefitom vo firme som ho kúpil skoro zadarmo, tak reku prečo si neurobiť radosť? Pôvodne som chcel jednoduchší a lacnejší, ale Rasťo ma presvedčil na tento a aj keď hlavným argumentom bola výdrž batérie, mám takého tušáka, že ako skúsený cyklista postrehol obrovský skrytý potenciál, ktorý vo mne stále drieme a správne vyhodnotil, že hocičo obyčajnejšie by ma mohlo iba uraziť :-) A najviac si ho samozrejme pochvaľuje moja Meridka, na každom výjazde si blažene mrmle popod barany, že konečne vezie aj niečo inteligentné :-)

Predsa pridám aj pár viet o pretekoch, lebo veď málokedy sklamem a aj jednotvárnu jazdu dokážem urobiť zábavnou, väčšinou na vlastný účet. Minulý rok som si musel vymeniť vodičský a nový mi už nedali s neobmedzenou platnosťou, lebo vraj sa blížim k veku, kedy už budem mať v hlave možno iba piliny. A asi som predbehol dobu a okamžite by mi mali zakázať bicykel. Prvé stúpanie začína zľahka v dedine a pritvrdí až na jej konci za pravou zákrutou, vždy tu zhodím na malú a snažím sa chytiť tempo. Urobil som to aj teraz a zrazu ležím na zemi. He? Nechcem obviňovať Edgara, mám zapnutú funkciu ClimbPro a možno som sa zadíval na zobrazený profil, alebo som sa len trochu dlhšie vydýchaval so sklonenou hlavou, no nejak som vrazil do staršieho pána, ktorý zastavil pri krajnici. Trikrát som sa mu ospravedlnil a pýtal, či je OK, neodpovedal a iba frfľal, že predsa nemôžem do neho naraziť takto na kraji cesty. No ako vidíš, v mojom svete je možné všetko :-) Našťastie to bolo pri malej rýchlosti a jemu sa asi nestalo nič, ja som si len trochu rozbil lakeť. Výhodou bolo, že mám skoro nulovú pamäť na tváre a zrejme aj na oblečenie, lebo ak som ho neskôr ešte stretol, vôbec som to netušil. Táto extra schopnosť ale nesúvisí s pilinami, mám ju od mlada :-) A vlastne aj na pád som hneď zabudol a spomenul si až doma, keď som nechápal, prečo ma po 80 km bolí na ľavej strane celý človek. Najväčšie stresy mal určite Edgar, dve tretiny displeja vyfarbil na čierno, asi pohreb, zvyšok bol červený a niečo tam aj napísal, možno parte, keby som ho mal spárovaný s mobilom, isto by už volal záchranársky vrtuľník a informoval ambasádu :-)

Kopec sa mi išiel dobre a použil som minuloročnú taktiku, v ňom aj v zjazde som si spravil čo najväčší náskok a balík ma dobehol v najbližšej dedine presne na vrchu plazáku, kde som len pohodlne zapadol do háku a odviezol sa až pod druhé stúpanie. Keby to neboli preteky, ale natáčanie filmu Peter Pan, určite by som hral Kapitána Hooka :-) Za tie roky už viem, že ideálne je nájsť skupinu s párikom chalan + baba a držať sa ich ako kliešť, on väčšinou ťahá svižné tempo, ale také, aby ona uvisela a tým pádom aj ja. A ak sa podarí skočiť do háku hneď za ňu, býva to celkom príjemná jazda :-) V tomto balíku boli ľahko rozpoznateľní v rovnakých ružových dresoch, v kopci mi najprv trochu ušli, ale zabral som a v zjazde som už bol ich najvernejší follower, aspoň na zostávajúcich 40 km. V plazáku popri cieľovej rovinke ma ale prekvapilo množstvo energie a odtrhol som sa spolu s ružovým a ešte jedným týpkom, lenže obidvaja odbočili na občerstvovačku, tak som v miernom klesaní počkal na zvyšok už neružového balíka a nechal sa všetkými predbehnúť. Na tomto úseku fúkalo väčšinou sprava a v zákryte ma po chvíli znova vypľulo na špicu, tak som si aj potiahol, na môj vkus až pridlho. Zistil som, že na castingu na kapitána som zďaleka nebol jediný, všetci poctivo hákovali a mal som problém odstriedať :-) Najviac ma ale pobavili rakeťáci z dlhej trasy, ktorí štartovali o 30 minút skôr, prvý sprevádzaný policajnou motorkou nás predbehol už tu a ďalší onedlho v kopci, to čím ich doma kŕmia, že sú tak rýchli? :-)

Stúpanie sa mi išlo stále dobre a keďže tentokrát som nikoho nezrazil, ako odmenu som zrazu zbadal ju. Blondýnku nastrelenú v bielych kraťasoch, všimol som si ju už kúsok po štarte a jediné, čo mi vtedy prebehlo hlavou, bolo FU. Žiadne fúúú ani fíííha, iba to kratučké FU, keď sa chlapský mozog zasekne a nič viac z neho nevypadne. Veď pozrite sami, fotka vytiahnutá z videa síce nie je ako pohľad naživo, ale aj ženy musíte uznať, že minimálne fíííha :-) V 1. kole nám osud neprial a párkrát sme sa minuli, teraz som ju pomaly dobiehal a konečne nastala tá správna chvíľa na romantiku, zápletka ako v ženskom románe :-) Pripomenulo mi to dávnu účasť na Glocknerkönigovi, kde bielokraťasová blondýnka predbehla mňa a v prudkom stúpaní sa mi vzďaľovala nekonečnú dobu po milimetroch, to už bolo na úrovni týrania :-) Teraz sa nádoba na piliny znova odpojila, iba ľavá ruka reflexívne zapla kameru a nohy zvýšili kadenciu, ale dobehol som ju až kúsok pred vrcholom. Nastala ťažká dilema, či zmením bojový plán na očumovací, nakoniec som jej predsa ušiel a znova na vrchu plazáku počkal na balík. Nedopatrením som asi budil dojem veľkého ťahúňa a všetci sa len zahákli, no našťastie už o chvíľu prefičala aj ona, nacucnutá na nejakého týpka. Za mnou nikto nereagoval, tak som vykúzlil krátky šprint a ani neviem, či sa niekto pridal, už som sa nachádzal v úplne inom vesmíre :-)

Po chvíli som si uvedomil, že s týpkom sú asi tiež párik, lebo priebežne kontroloval, či je stále za ním. No neviem, celý čas som ich videl iba odzadu, ale aj tak mi to nejak nesedelo, určite by oveľa viac pasovala ku mne :-) Dievčatá cyklistky každého veku, ak hľadáte frajera, odporúčam zaradiť do garderóby biele kraťasy, úspech je skoro zaručený. A celkom by ma zaujímalo, aká farba gatí takto pôsobí na ženy, mám širokú paletu vrátane bielych a zatiaľ som za sebou nezaregistroval žiadne hromadné hákovanie, dokonca ani sólovky :-) Až doma som si uvedomil, že to jeho obzeranie mohlo mať úplne iný dôvod. Tento rok tu bol prvýkrát oficiálny fotograf, našiel som si jej fotky a zas sa musím vrátiť do minulosti. V roku 2009 som si na štarte Neusiedlera všimol fanynku v cyklistickom drese, ktorý mala otvorený - citujem z reportky - „do tej správnej vzdialenosti, ktorá bola presne na hranici medzi „je sa na čo pozrieť“ a „už to ide vypadnúť“. No a FU bola od krku po pupok ako jej presná kópia, tak možno preto tie obzeračky, na dobitie energie :-) Predchádzajúce riadky sa môžu javiť ako nádherná pohodička v cyklistickom raji, ale párkrát som si ešte musel zamakať a keď sa na poslednom kilometri znova zrýchlilo, už som nemal sily. Doma som dúfal, že pred cieľom sa zas budem naháňať so „svojou“ zrzkou, nakoniec som nevládal za blondýnkou :-) Ale najviac grogy bol asi Edgar, lebo cieľový plazáčik vyhodnotil s priemerným aj maximálnym sklonom 328%. Bojím sa, že ak ho raz zoberiem do Álp, zdesený sám vyskočí z držiaku :-)

Keď som sa bol v cieli najesť, po chvíli prišla aj FU a sadla si k vedľajšiemu stolu, podľa tváre som si samozrejme nebol istý, ale pri odchode som na ňu mrkol odzadu a áno, bola to ona. A tak si hovorím, či pre takéhoto bratislavského čáva s mega Garminom a rozbitým lakťom predsa len nie je trochu po záruke :-) Iba srandujem, až tak veľmi povrchný nie som, vždy keď vidím ženu v bielych vypasovaných kraťasoch, prvé čo mi napadne, že asi tak do ktorej knižnice môže mať permanentku a či rozumie teórii relativity :-) Ale úplne vážne, z výsledkov viem jej ročník a zatiaľ čo každý chlap v tom veku je od prírody krásny, ona si to FU isto riadne oddrela, o to viac klobúčik dolu a obdivná poklona. A aj keď táto romantika celkom nedopadla, na rozdiel od minulého roku som si aspoň vybral správny darček. Keď sa pani za pultíkom spýtala, ktorú chcem osušku, mal som už pripravenú odpoveď - predsa tú s vínom. Na jeho ročníku nezáleží :-)

Video: https://youtu.be/djrtIee-r1s

Údaje z compu:
Odjazdená trasa:     75,80 km
Nastúpané:              863 m
Čas (oficiálny):         2:43:10 h.
Priemerka:               28,54 km/h
Maximálka:              60,53 km/h
Poradie:                  305 z 391 klasifikovaných mužov, v mojej vekovej kategórii 33 zo 42

Pôvodne tento článok mal byť recenziou modelu Garmin Edge 840. Avšak som si uvedomil, že skutočný a zásadný zmysel moderného trénovania na bicykli nestojí na jednom zariadení. Tak popri odhalení nových vlastností Garmin Edge 840 sa sústredím aj na skutočnosť, ako si za čo najlepšiu cenu zaobstarať to správne vybavenie, aby sa naplno využil potenciál súčasných moderných technológií s pokiaľ možno čo najoptimálnejšou cenou.  Ak vás to zaujíma, poďte si prečítať tento článok.

Priatelia, podľa článku 69 mediálneho zákona vás musím dopredu upozorniť, že táto reportka nie je vhodná pre maloletých a citlivé povahy. Nebojte sa, nikoho som nezahlušil ani neprežil žiadnu divokú erotiku, ale cestou do cieľa som sa musel prehupnúť cez Passo Stelvio a to je stúpanie, na ktorom zaplačú aj tvrdí chlapi. Na rozdiel od nich, pre jedného natvrdlého optimistu bolo hlavným dôvodom na účasť :-) Pred nejakým časom som si totiž povedal, že z ponuky pretekov si už budem vyberať len bonbóniky, také, kde je aj nejaká „čerešnička na torte“ a Stelvio ňou určite bolo. Len by nezaškodilo, keby som si pred výberom aspoň raz poriadne naštudoval aj ich parametre. Môj bežný postup je taký, že zrazu ma kopne múza a idem plánovať – pozrel som dĺžku trasy, krátka má iba 120 km, v pohode. Pozrel som profil, na začiatku a na konci menšie bezvýznamné stúpanie, v strede Stelvio, tých 10 km nejak vylámem. Štartovné síce nie je úplne najlacnejšie, ale je v ňom aj dres, super, hneď sa prihlásim. Toto sa stalo ešte minulý rok v auguste a až začiatkom tohto roka som bol upozornený, že Stelvio má viac ako 10 km, tak som trochu googlil a naozaj, až 24, ale začiatok vyzerá mierny, ten sa neráta. A keď sa ma v marci Rasťo spýtal, koľko sa tam nastúpa metrov, konečne som si lepšie prezrel web pretekov a zistil, že nie ako som odhadol iba 1500 alebo 2000 m, ale až 3000 a že na Stelviu je vraj aj 15%-ný úsek. Nevadí, prešiel som aj horšie, povedal si naivný optimista :-)

V deň pretekov ma zase raz dobehli moje žartíky z predošlej reportky a ráno bolo naozaj iba 8 stupňov, našťastie bez snehu. Býval som v Taliansku v cca. 8 km vzdialenej Resii a mohol som sa odviezť autom, ako správny cyklista som ale išiel na bicykli a celý čas v zjazde a ľadovom protivetre som tak vymrzol, že čakajúc na štart som sa klepal aj ďalších 25 minút a poriadne ma nezohrialo ani úvodné stúpanie smerom späť. Malo tých 7-8 km a sklon asi do 5%, prešli sme mojim dočasným bydliskom a pokračovali v miernom klesaní popri jazere Lago di Resia, ktoré je zaujímavé trčiacou vežou zaplaveného kostola. Tento úsek bol veľmi príjemný, krásne výhľady na jazero a vzdialené vrchy, pomaly sa spoza kopcov tlačilo aj slnko, celkom som si to užíval. V jednej časti bol zjazd strmší, zjemnili ho 3 pravouhlé zákruty a až vtedy som si uvedomil, že nám do chrbta stále fučí silný severák. Tu sme ho chytili zboku, poryvy nás nepríjemne hádzali do strán a i keď sme neboli naskladaní tesne vedľa seba, v protismere pustili autá a bola to trochu divočina. Neskôr už znova po vetre som sa dostal za chalana, ktorý tiež nejak divne „plával“ zboku na bok a radšej som ho predbehol. A čo nevidím, chlapík sa o barany opiera iba lakťami, obidvomi rukami drží mobil a usilovne do neho ťuká. Ty vole, na každých normálnych pretekoch sú kvôli bezpečnosti zakázané časovkárske nástavce, pritom na nich sa človek aspoň drží a pozerá pred seba, a ty kretén urobíš toto? Podráždene som naňho zahučal, prekvapene sa pozrel, ale pochybujem, že pochopil. Videl som už pár takýchto expertov aj tu a ak niekto náhodou tiež patríte medzi nich, prosím snažte sa ma nestretnúť. Fakt ma to vytáča a nechápem, či to je frajerina, hlúposť alebo totálna ignorancia, ak sa chce niekto zmrzačiť alebo zabiť, môže ísť do Tatier v období lavín a nemusí ohrozovať iných. Ani sem nedám tradičného smajlíka, aj toto písanie ma nasr...lo :-)

Prechádzali sme aj viacerými dedinkami, na konci jednej sa začalo stúpať a veľa ľudí zastavilo, zhodili pláštenky a využili vysoký živý plot ako verejné WC. Nasledoval som ich príklad a všimol som si, že za plotom je vinohrad, ktorý takto zrejme každý rok dostáva stovky dávok vlahy obohatenej o rôzne cyklistické preparáty. Ak obľubujete talianske víno z tejto severnej oblasti a po jeho vypití máte nadbytok energie, už viete prečo :-) Chvíľu sme ešte pokračovali po rovine a potom nás už privítalo stúpanie na Stelvio, ktoré síce poznám z roku 2009 z Alpaťáku, ale vtedy sme ho išli z opačnej strany od Bormia a jeho 48 zákrut sme preleteli v zjazde. Teraz som len dúfal, že nebudú všetky očíslované, to zas bude depka, bóže ešte 40, bóže ešte 30 ... Samozrejme boli, ale naopak ku koncu ma motivovali, jupí už len 20, jupí už len 10 ... :-) Začiatok bol naozaj mierny, tuším iba cca. 4-5%, ale aj tak som musel ťahať o kolečko ľahší prevod, ako som zvyknutý. Nechápal som prečo, ale nič som s tým nevedel spraviť. A sklon postupne gradoval, prechádzali sme okrajom dediny, v ktorej som niekde vzadu videl kostol, serpentína doprava, serpentína doľava a jeho veža bola zrazu na úrovni mojich očí. To nemohlo byť s kostolným poriadkom :-) A predsa som tu zažil aj drobnú erotiku, dievčina opovrhla zavlažovaním vinohradu, teraz oprela bicykel o frajera a sólovo nám otrčila holú prdel. Toto sú momenty, ktoré ženám naozaj nezávidím. A nejde o ten striptízek, ale keď som videl, ako si čupla medzi dlhé suché steblá trávy, brrrrr, určite detailne precítila slovné spojenie „osina v zadku“ :-) Vymyslieť tak nejakú pomôcku, s ktorou by aj ženy mohli postojačky bez stiahnutia gatí očúravať živé ploty, to by mohol byť biznis za milióny. Zopár nápadov už mám, dobrovoľníčky môžete sa mi začať hlásiť na testovanie prototypov :-)

Vzdialenosti medzi zákrutami boli ešte dosť veľké a väčšinou sme išli v lese, ten ale postupne redol, až sa mi otvoril výhľad na parádne záverečné cik-cak serpentíny. Na ráme som mal nalepený profil s niekoľkými údajmi podľa roadbooku a pozerám, že nejak mi tie čísla nesedia, podľa tacháča som mal byť už kúsok pod vrcholom. Až večer na hoteli som zistil, že pri nastavovaní nadmorskej výšky som na compe nechtiac prepol profil cesťáku na horák s väčším obvodom kolesa a prejdené kilometre nesedeli so skutočnosťou. Vrch kopca som síce videl, ale zbytok trasy som išiel naslepo ako Janko bez Marienky stratený v lese :-) Sklon bol už stále okolo 7-8-9%, najviac sa mi nakoniec zapísalo „iba“ 13%, serpentíny sa zhustili a kým predtým som ich prechádzal bez špekulovania, teraz som si už čo najviac nadbiehal a tešil sa z tých pár metrov, ktoré som potom išiel v zjazde. Panebože, to čo je za štýl? Takto som jazdil na prvých Dolomitoch, to som mal ale ešte mliečne zuby :-) Nepríjemne ma tiež začali bolieť tricepsy a najmä chrbát, ani toto som už nezažil roky. Pridal sa aj hlad, ale mal som podozrenie, že ak sa jednou rukou pustím a siahnem do vrecka, okamžite padnem na držku. Viacerí okolo mňa tlačili gély, iní stáli v zákrutách a oddychovali alebo pokojne jedli, ale tomuto veľmi nefandím, cyklista jazdí, nestojí :-) Okrem toho, vrchol s občerstvovačkou sa už zdal byť na dosah ruky, toľko vydržím. Potom prišla serpentína č. 4 a zlatý klinec večera, alebo skôr do rakvy, gigantický kŕč do ľavého stehna. Posledný rok som problém s kŕčmi šťastnou náhodou vyriešil, ale Stelvio je Stelvio a nakoniec som v serpentíne č. 3 musel zastaviť aj ja a naliať do seba dávku magnézia. Našťastie som si ho zobral, pôvodne som chcel machrovať, že už nepotrebujem :-)

Občerstvovačka bola až 2 zákruty za vrcholom a pokúsil som sa na nej minimalizovať vzniknuté poškodenia. Ľavý stehenný sval bol podľa bolesti odtrhnutý, tak som aspoň čo-to zjedol a pustil sa do zjazdu s tým, že takto zdemolovaný radšej pôjdem piánko. Zjazdy si väčšinou užívam, tento vôbec. Najprv som znova poriadne vymrzol, potom ma za odbočkou do Švajčiarska nepotešilo ďalšie krátke stúpanie. Nasledujúce klesanie bolo miernejšie a najviac ma trápil boľavý chrbát, takže celý čas som sa preťahoval, vykrúcal, prehýbal ... a takto som dorazil až na rozbočku dlhá – krátka. Dlhá pokračovala po Švajčiarsku a mala 168 km, ale výškovo iba o 300 m viac a náročnejšia bola len dĺžkou. Krátka odbočila doprava, zastavil som, vyzliekol vestu a návleky, aplikoval zopár chiropraktických hmatov, úzkou cestičkou sa dostal na hlavnú a v miernom klesaní vrátil do Talianska. Chvíľu som išiel v skupinke, chvíľu sám, potom s dvomi chalanmi, tí ale zastavili na občerstvovačke a za ňou nasledovalo peklo, horšie ako 2 Stelviá dokopy. Okolo 20 km stále do kopca a v pamäti ich mám uložené iba hmlisto, tak nasledujúce riadky berte s rezervou. Najprv som vystúpal úzkymi uličkami nejakého mestečka a na jeho konci odbočil na cestičku cez lúky. Bolo už hrozne horúco, na priamom slnku mi comp ukazoval 38 stupňov a opakujem, stále do kopca, iné číslo ako 7% som snáď ani nevidel. Keď som konečne vyliezol na hlavnú cestu a vyzeralo to na rovinu alebo klesanie, už ma babizňa v žltej usporiadateľskej veste naviguje do ďalšej strmej uličky. Vylámal som aj tú a na hlavnej naozaj začal zjazd, nahodil som veľkú pílu a už po pár desiatkach metrov som ledva stihol zaflekovať a zhodiť na malú, keď mi dvaja žltí hajzlíci ukazujú „nono chlapče, ťahaj sem do uličky“, do kopca a pre istotu aj po dlažbe :-)

Už ani neviem ako, znova som sa dostal na nejakú lúčno-lesnú cestu, ktorá bola vylepšená aj viacerými 8-10%-nými brdkami. Niektorí na nich v tieni stromov zastali, oddýchli si, predbehli ma a na ďalšom si to zopakovali. Ja som išiel nonstop, ale to sa už ani nedalo povedať, že som ťahal do štvorca, boli to samostatné úsečky. Zásek pravou nohou, pol sekundy oddych, zásek ľavou nohou. Takto som sa presekal do ďalšieho mestečka a prešiel popri poslednej občerstvovačke, za ktorou ma mladá šikovná žltá vestička odklonila na regulárny cyklistický chodník, vedúci pod lesom po opačnej strane Lago di Resia, ako sme išli ráno. Tu už bol terén zvlnený, viac v klesaní s niekoľkými brdkami, znova fúkal aj studený protivietor, ale v kryte za stromami veľmi nevadil, kiteboardisti si ho na jazere užívali viac. Koniec chodníka bol kúsok po šotoline, vošiel som do Resie, vystúpal na lúku a už som vedel, že odteraz pôjdem iba v zjazde. Na hlavnej sa za mňa zavesil jeden chalan, ale keď pochopil, že sa už gúľam iba zotrvačnosťou, zobral ma do háku. O chvíľu nás predbehli ďalší dvaja a takto v pohode som sa za nimi doviezol až do cieľa. S myšlienkou, že ma ešte čaká 8 km stúpanie k penziónu, ktorý bol od hlavnej cesty na ďalšom prudkom kopci a k izbám sa vchádzalo odzadu, takže som barák musel obísť a posledných 20 metrov malo 12%. No nič, polka trasy na poštárovi, dojazd musí byť tiež :-) Ale mám aj jednu pozitívnu správu, som v oficiálnom videu „Aftermovie“, približne 1 sekundu, ako na občerstvovačke na Stelviu odchádzam od stola s kúskom pizze. Aj keď asi len preto, že vedľa sa cicuška skláňa k stolu a v rozopnutom drese ukazuje podprdu. Ešteže kameraman nebol schovaný v tej vysokej suchej tráve, to by bolo iné videjko :-)

Rozmýšľal som, prečo som takto totálne vydochol, až tak zlú formu nemám. Síce neviem natrénovať 20-kilometrové kopce, ale to ani nie je treba a keď som za sebou pospájal tie naše krátke karpatské, nemal som problémy. Možno zaúčinkovala nejaká záhadná kombinácia nadmorskej výšky, skorého vstávania, zimy, tepla, hladu, pocitu stratenosti, kozmického žiarenia ... :-) Prvý pocit býva zvyčajne najsprávnejší a po príjazde do cieľa mi hneď napadlo, že na takéto preteky už jednoducho nemám, môžem trénovať, koľko len chcem. Takže moje plány do budúcnosti sa rozpadli ako ľavé stehno a toto je možno posledná reportka, maximálne budem jazdiť na Leitha.Bergu. Vlastne veď comp mi jasne naznačil, aby som presedlal na horák a začnem sa prevážať iba po hrádzi medzi bufetmi. A ak mi to pôjde, dám aj nejaké MTB preteky pre začiatočníkov. Neviem prečo, už pár rokov dostávam newslettre zo Salzkammergut Trophy, tie budú určite ľahučké a keby nemali štart už budúci víkend, hneď by som sa prihlásil :-)

Video: https://youtu.be/VfRWgaRN36Y

Oficiálne výsledky:

Odjazdená trasa:     120 km
Nastúpané:              3000 m (comp 2768 m)
Čas:                         6:47:53 h. (comp 6:21:03)
Maximálka:              72,82 km/h
Poradie:                  771 z 1101 klasifikovaných mužov, v mojej vekovej kategórii 175 z 295

Jasná po ročnej prestávke

Časy, kedy som pociťoval nervozitu pred štartom tejto slovenskej cykloturistickej kultovky sú už dávno za mnou. Pre niekoho výzva, pre niekoho príležitosť si zajazdiť s kamarátmi a pre niekoho tréning.

Dnes to od rána vyzeralo na krásny letný deň. Už na štarte bolo horúcich 7 stupňov, na lícach ma sem-tam pošteklili osamelé snehové vločky, ale nočnú 20 centimetrovú nádielku stihli cestári odpratať a iba na vrchu obidvoch stúpaní boli nafúkané menšie snehové jazyky. Teraz už bolo úplné bezvetrie s rýchlosťou 30 km/h, neskôr sa zdvihol mierny 60-kilometrový vánok, ale príchod orkánu vyveštili čarodejníci zo SHMU až na podvečer, takže preteky prebehli v príjemnej atmosfére. Ešte začiatkom mája som si takto nejak predstavoval úvod tejto reportky, našťastie už naozaj bolo pekne a miesto pohladenia od snehových vločiek ma prefackal pocit zodpovednosti. Uvedomil som si totiž, že tieto svoje cyklistické bájky píšem už pomaly 20 rokov a ak sú medzi vami pamätníci, ktorí ich čítate od začiatku, pri každej si možno hovoríte „Dnes to konečne vyjde, zrejme nie na bedňu, ale aspoň bude makať a neurobí hanbu“. Lebo veď nádej umiera posledná, aktuálne asi tak o 1 odstavec nižšie :-) Krátkych 80 km je na splnenie takéhoto predsavzatia ideálnych, odštartoval som ako raketa, zo zadných pozícií preskakoval z jedného balíka do druhého, dral sa do úniku, za mnou medzi lídrami aj domestikmi vypukol chaos a panika a asi po kilometri ma dobehli. Nie rýchlejší cyklisti, ale objektívne prekážky, čo v normálnej reči znamená: Kto mohol za to, že ja som nemohol, lebo inak by som úúúrčitééé mohol :-)

Boli dokonca 3 a prvá nádherne romantická - moja láska k cyklistike. Keď bolo konečne pár pekných dní, od radosti som jazdil ako drak, aj keď som vedel, že pred nedeľou by som si už mal dať trochu oddych. Neviem, ako v ostatných častiach Slovenska, ale tu u nás vo Fúkankove bolo nonstop tradičných 30 km/h a to ma dokáže zničiť a najmä otráviť viac, ako najstrmší kopec. Takže nohy ešte stále unavené a k tomu sa pridal problém č. 2 - dieselgate :-) Raz som tuším zo srandy písal, že kým sa dostanem na prevádzkovú teplotu, musím prejsť aspoň 100 km, až také zlé to nie je, ideálne 10 - 20 km vo svojom tempe, potom od 30 do 60 podávam maximálny výkon, ktorý okolo 70 - 80 km prudko padá k nule. Ani neviem, či moderné „dízle“ treba žhaviť, ale tak ja som ešte socíkový :-) No a tretí prúser má asi na svedomí Bill Gates. Videli ste film Piaty element? Na jeho začiatku hlavnú hrdinku Millu Jovovich vytvoria v rafinovanej inkubátorovej 3D tlačiarni, pekne postupne kosti, nervy, svaly atď. Neviem koľký element som ja, ale keď ma takto vyrábali, tak pri svaloch nejaký zlomyseľný ajťák zaklikol možnosť „šetrenie tonera“ a napríklad kým vy všetci máte na stehnách kvadricepsy, ja iba monocepsy. A lýtka? Dlhodobo zápasím s myšlienkou, že sú iba hoax a v skutočnosti vôbec neexistujú :-)

Iste uznáte, že proti takýmto pekelným silám sa nedá bojovať, napriek tomu som natiahol žlto-modrú zbroj a išiel do toho. Na štarte som stál približne v polke balíka a chalan predo mnou nevedel naskočiť do pedálov, tak ma trochu zablokoval a naozaj som musel poriadne zabrať, aby som preskákal do dobrej skupiny. Ale nohy sa mi nerozpadli už po kilometri, asi až po 2 a pol, lebo prvé stovky metrov boli dole kopcom :-) Zubami-nechtami som sa nejak udržal až pod prvé stúpanie a v ňom som drel ďalej, aj sám som bol z toho prekvapený. V najstrmšej časti má tento kopec 7-8% a ja som stále išiel o 2-3 zuby ťažšie prevody, ako by som mal zaradené na bežnom tréningu, lial zo mňa pot, pritom budík ukazoval iba 20 stupňov, boli to zvláštne, doteraz neznáme pocity. Buď som v Matrixe, alebo na mňa lezie nejaká exotická choroba :-) Upokojovala ma len myšlienka, že v ďalšom kole sa tu už určite takto blázniť nebudem. V zjazde nie sú žiadne zákernosti, tak som ho dal bez mozgu, pod ním sme vytvorili 4-člennú skupinku, chvíľku som potiahol aj špicu a vtom prišla štvrtá nečakaná prekážka – plazáčik v najbližšej dedine. Medzi mnou a predposledným sa začala zväčšovať diera, našťastie vraj na každú existuje záplata, nejak som sa zmátožil a dokázal dotiahnuť späť. Neskôr nás predbehla väčšia skupina, všetci sme skočili do háku a odviezli sa pod druhý kopec. Cestou ešte boli 2-3 plazáky a na každom som musel zabojovať, ale podarilo sa.

Dlhší čas som sa viezol aj za chlapíkom, ktorý miestami točil dosť ľahké prevody a myslel som si, že je už tiež na hrane a snaží sa zachrániť kadenciou. Často sa jednou alebo druhou rukou hrabal pod kolenami a až po chvíli som si všimol, že ide na parádnom retro plecháči Moser, 7 kolečiek, páky od prehadzovačiek na ráme a musel priebežne dolaďovať prešmyk, aby mu nešúchala reťaz. Pripomínal mi môjho starého Šírera, ešte aj farbu mal podobnú modro-fialovú, až sa mi slzy tisli do očí :-) Možno aj vďaka tejto spomienke sa mi druhé stúpanie išlo celkom dobre, je kratšie aj miernejšie a snažil som sa byť na vrchu v skupine, lebo v klesaní treba skoro stále ťahať a to som nemal v úmysle ani omylom. Zavesil som sa za 2 chalanov, ktorí mali stehná aj lýtka, preleteli sme zjazdom a na odbočke na hlavnú cestu ma prekvapil nový kruháč. Nebudem klamať, o našich cestároch nemám veľmi dobrú mienku a rakúskych som vždy vychvaľoval, ale toto čo spravili, hrboľatý asfalt ako v poslednom zapadákove. Moje hrkotajúce kosti to trochu rozhodilo a zase som musel sťahovať dieru, potom prišiel dedinský plazák povedľa cieľovej rovinky, ale za ním som sa znova dostal do skupiny, cestou sme naberali pomalších a skákali do háku rýchlejším a druhý nájazd do prvého kopca sme začali ako dosť veľký balík.

A neuveríte čo sa stalo, ja som stále lopotil ako kôň! Možno má ten dieselový motor aj svoje výhody, celé stúpanie som dokázal držať rovnomerné tempo a čo sme mali podobnú výkonnosť, na striedačku sme sa predbiehali a ťahali tým dopredu. V najprudšom úseku som dobehol Mosera a pochválil som mu bicykel, na čo mi niečo odpovedal anglicky. Priznám sa, na cudzie jazyky som trochu kreténko, nerozumiem ani Chorvátom alebo Poliakom, ako-tak východniarom, a ako bol zadýchaný, ani výslovnosť nemal najlepšiu a nič som nepochopil, tak som len súhlasme zahmkal. Na chrbte mal zeleno-žlto-červenú vlajku, ako majstrovský dres, ale nevedel som ju priradiť, myslel som Estónsko, doma som pozrel, že podobnú má Litva. A tak keď sa pred koncom kopca zas objavil vedľa mňa, vybafol som naňho s čistým oxfordským prízvukom Where are you from? Upper Austria. Čože? Ty si rakušák? Hneď som prešaltoval do nemčiny, ktorá je tiež z roka na rok tragickejšia a trochu sme pokecali. Je to jeho prvý a jediný bicykel, má ho 35 rokov a toto sú iba druhé preteky. Tento rok? Tento rok aj celkovo. No reku, nikdy nie je neskoro začať :-) Ešte mi prezradil, že doteraz behával, ja som to tiež raz skúsil, ale kolená ma upozornili, že to nie je najlepší nápad. Na to sa len pousmial, že jeho kolená to povedali tiež :-)

Vedel som, že do plazáku po zjazde musím prísť s takou rezervou, aby ma znova neutrhli, tak som mozog úplne zahodil a vyšlo to. Vytvorili sme skupinku a keď nás predbiehali rýchlici, čakal som, že sa plynule zahákneme, ale Moser zareagoval neskoro a vzniknutú medzeru už nemohol stiahnuť, asi mu predsa chýbali skúsenosti. Po pár kilometroch nás prežehlili šinkanzeni a vyštartoval za nimi iba „rovinár“, chalan, ktorému som v kopci vždy utiekol, ale na rovine bol omnoho lepší a nikdy nemal problém sa vrátiť. Skočil som mu do háku, ale hentí borci boli prirýchli aj na neho, tak sme sa niekoľko kilometrov vetrali vo dvojici, párkrát prestriedali a vrátili späť. Takto sme prišli do druhého stúpania a v ňom som zaregistroval zrzku, ktorú som aj s „jej dcérou“ porazil v epickom špurte v roku 2016. Spoznal som ju podľa vlasov, nechápem, ako ten červený kučeravý výbuch dokáže vpratať pod prilbu :-) Aj keď som gentleman, na vrchu som jej bez rozpakov zapadol do háku a nechal ju ťahať, síce nemala stehná ani lýtka, ale tak zase mala magnetický zadok :-) Aby som to upresnil, aj tak mala stehná a lýtka lepšie ako ja, no a zadok na 100% :-) Pocit menšieho zahanbenia som vyriešil tým, že na špicu sa opäť prepracoval rovinár, neskôr ďalší chalan a v tandeme vedľa zrzky som vybehol na hlavnú cestu. Prejazd kruháčom som si už postrážil a ju ten druhý chlapík počkal, možno manžel, to som zvedavý, akú posilu si na mňa zavolá nabudúce. Navrhujem peknú pomalú kamošku, od tej sa len ťažko odtrhnem :-)

Zaradil som sa na štvrté miesto, po vjazde do dediny sa chvíľu opäť zľahunka stúpalo a čo nevidím, zase medzera. Chlapci na Eurosporte by to znalecky okomentovali, že si pred dojazdom nechávam „špurtérskeho odlepa“, ale nebola to pravda. Fakt som nevládal, na zrýchlenie som už nedokázal reagovať a do cieľovej rovinky som odbočil ako desiaty. Inak tento nový dojazd sa mi veľmi páči, má cca. 300 m, sklon asi 3-4% a za normálnych okolností by som vystrelil zo sedla a trhal asfalt. Teraz som musel ostať sedieť, ale aspoň som sa snažil držať akú-takú rýchlosť. Pri poslednej účasti som tu šprintoval vo dvojici, tiež sme začali hneď odspodu a pamätal som si, že ku koncu mi poriadne stuhli nohy. A teraz asi v polke rovinky vidím, že po milimetroch dobieham Mosera a kúsok pred ním aj zrzku. Ochochóóó, to ma namotivovalo, aby som predsa odlepil riť od sedla, trochu zašprintoval a potom znova posediačky predbehol obidvoch aj ďalších troch. S tým posledným to bolo na cieľovú fotku, podľa výsledkov iba o 2 stotinky. Karkulka pardóóón, ale po toľkých sklamaniach diváci bažili po krvi a v tejto rozprávke musel zvíťaziť vlk :-) Milí diváci, vydanie ďalšej rozprávky, v ktorej Duško celý čas hrdlačí ako otrok, bude zas až o takých 20 rokov. Jej hlavná zápletka – ako sa vyštverať do sedla bez únavových zlomenín :-) Ešte posledná vec, po odovzdaní čipu som si ako darček mohol vybrať tohtoročnú modrú osušku alebo minuloročnú červenú. Páčila sa mi modrá a až pri návrate k autu som si všimol, že všetci s červenou vyfasovali aj fľašu vína. Jak som blbý, čo? :-)

Video: https://youtu.be/4j93jC790pI

Údaje z compu:
Odjazdená trasa:      76,58 km
Nastúpané:               901 m
Čas (oficiálny):          2:32:07 h.
Priemerka:                30,05 km/h
Maximálka:               62,80 km/h
Poradie:                   164 z 255 klasifikovaných mužov, v mojej vekovej kategórii 22 z 37

Spolu s uvedením modelov Garmin Edge 840 a Garmin Edge 540 na trh, prišla zároveň aj nová verzia obľúbenej funkcie ClimbPro. Zatiaľ je len na týchto prístrojoch, ale čoskoro sa rozrastie aj na ďalšie kompatibilné modely. Už teraz (apríl 23) sa dá v beta programe stiahnuť do Edge 1040